Terchovská muzika

verzia pre tlač
Terchovská muzika - úvodný obrázok

Základné údaje

o piesňach a hudbe z Jánošíkovho kraja

Texty

Veruže mi zahraj, terchovská muzika...

Jedna prastará legenda hovorí, že terchovská zem je pozostatkom zatúlanej nebeskej hviezdy, ktorej dvorní hudobníci - nebeská muzika -boli prvými osadníkmi Terchovej. Ich potomkom sa potom, oveľa rokov neskôr, narodili národný hrdina Juraj Jánošík (1688-1713) a „slovenský Sokrates“ Adam František Kollár (1718-1783). Aj keď ide len o legendu, faktom ostáva, že terchovskej muzike sa dodnes hovorí nebeská, pričom viacerí znalci pripúšťajú, že zrejme nikde na svete nepôsobí na takom malom teritóriu toľko muzikantov, ako práve v Terchovej. Ozaj, čo by na to povedala Guinnessova kniha rekordov?!

Je pochopiteľné, že sa terchovská ľudová hudba a spev stali vyhľadávaným predmetom záujmu a výskumu zo strany renomovaných etnomuzikológov, skladateľov, zberateľov či prostých ctiteľov slovenského folklórneho umenia. Tento naznačený interes sa datuje zhruba od 40. rokov nášho storočia a magickému vplyvu „nebeskej“ muziky neodolali popredné osobnosti domácej folkloristiky (P. Tonkovič, K. Plicka, R. Kučera, S. Stračina, T. Andrašovan, J. Fischer, M. Slivka, A. Móži, L. Leng, O. Elschek, A. Elscheková, O. Demo, B. Garaj a mnohí iní). Na základe výsledkov ich početných výskumov môžeme charakterizovať postavenie terchovskej hudobnej ľudovej tradície v celoslovenskom kontexte, v rámci ktorého je súčasťou stredoslovenského hudobného nárečia. V ňom dominujú prvky a štýlové vrstvy pastierskej hudobnej kultúry. So spomínaným stredoslovenským hudobným nárečím má ľudová hudba Jánošíkovho kraja viacero spoločných znakov, no zároveň si dokázala vytvoriť vlastný vyhranený hudobný dialekt. Ten sa už dlhé decéniá prejavuje neopakovateľným svojráznym štýlom, formou, obsahom, funkciou a prednesom inštrumentálneho i vokálneho prejavu. Vďaka nezvyčajnej muzikálnosti a originálnej hudobnej predstavivosti sa stala terchovská muzika unikátnym umeleckým fenoménom, ktorý preslávil Terchovú nielen na Slovensku, ale prakticky vo všetkých európskych krajinách, v Severnej a Južnej Amerike, Austrálii, ba dokonca i na africkom a ázijskom kontinente! V tejto súvislosti azda ani netreba uvádzať, že terchovskí hudci nemôžu doma chýbať na nijakej významnejšej udalosti svetskej či cirkevnej povahy.

Z čoho pozostáva terchovská muzika?

Terchovský hudobný inštrumentár je zastúpený bezdierkovou píšťalou nazývanou koncovka, trúbou z rohu zvierat, husľami, basičkou (violončelom) a v poslednom polstoročí aj heligónkou. Vo viacerých prípadoch si muzikanti svoje nástroje vlastnoručne vyrábali a doteraz vyrábajú (Alojz Mucha). Na píšťalách hrávali predovšetkým bačovia a pastieri pri pasení oviec či dobytka. Koncovky sa pôvodne vyrábali z dvoch kusov dreva a obtáčali čerešňovou kôrou. Až v neskoršom období sa začali vytáčať z jedného kusa. Najznámejšími hráčmi na tento druh nástroja sú dnes v Terchovej otec Vincent so synom Rudolfom Patrnčiakom. Heligónka sa objavuje v terchovskej hudbe v polovici nášho storočia. Zásluhou pomerne jednoduchého ovládania sa stala sólovým inštrumentom, ktorý sa zvykne uplatňovať všade tam, kde chýba kompletná muzika (svadby, zábavy, rodinné posedenia a pod.). Hra je harmonicky dopĺňaná spevom a podobne ako ľudová hudba, i heligónkar-spevák strieda pomalé tempo s rýchlym, využívajúc pritom inštrumentálnu medzihru a charakteristickú dohru. Medzi súčasných vychýrených terchovských heligónkarov patria Viliam Meško, František Mucha, Ján Miho, Miloš Bobáň a Vincent Krkoška.

Rozhodujúcim komponentom terchovskej hudobnej kultúry je však jednoznačne tradičná sláčiková muzika, hrajúca v zložení prvé husle, kontra-husle a basička. Túto klasickú trojku doplnili v neskoršom období druhé husle, ktoré hrajú takzvaný terc. V prvopočiatkoch hrávali terchovskí hudobníci na domácky vyhotovených nástrojoch z tenkých jaseňových doštičiek, ktoré mali, podľa vkusu jednotlivých muzikantov, tvar 'kopýtka a jemu podobných foriem. Struny sa vyrábali z tenkých špagátov natretých smolou, neskôr ako materiál prevládali baranie črevá. Tie sa stáča1i-zosukávali, vyťahovali a nakoniec veľmi mierne a opatrne sušili. Na sláčik („šmiček“) sa pôvodne používali nite, po čase sa uplatnila srsť z konského chvosta. Od prvej polovice 20. storočia už hrávali terchovskí muzikanti aj na zakúpených nástrojoch, ktoré si ale umne prispôsobovali vlastnému interpretačnému štýlu.

Muzikantské rody

Začiatkom 90. rokov 19. storočia hrala v osade Kvočkovia terchovská trojka v zložení predník Michal Fergel, kontráš Michal Rechtorík a basiar Ján Struhárňanský. Toto legendárne zoskupenie bolo známe nielen v terchovských reláciách, ale tiež v širokom-ďalekom okolí. Svoje podmanivé umenie prezentovali na rôznych jarmokoch, zábavách, sobášoch, krstinách a spoločenských podujatiach na Kysuciach, Orave, či na početných miestach dnešného Žilinského kraja. V ich bohatom repertoári sa nachádzala i táto pieseň:

Hrajže mi, muzička,
nebeský andele,
radšej ťa načúvam
jak kňaza v kostele.
Veruže mi zahraj,
Kvočkovská muzika,
aby som odpadol
ľuďom od jazyka.

Na túto, povesťami opradenú „trojku“ nadviazali v spomínanej osade ďalšie generácie hudobníkov z muzikantských rodov Rechtoríkovcov a Struhárňanských, ktoré dlhé roky pokračovali v šírení dobrého mena Kvočkovskej muziky. K nim sa plynutím času začali pridružovať iné terchovské rody. A tak sa prostredníctvom Balátovcov, Rybárovcov, Kuzmovcov, Meškovcov, Mihovcov a iných rozšírila terchovská muzika aj do okolitých obci. Najstarší pamätníci zašlých vekov dokonca tvrdia, že každá osada Jánošíkovho kraja disponovala vlastnou muzikou s charakteristickým repertoárom a interpretačným majstrovstvom. Niektoré z nich sa potom uplatnili v rozhlase, ako aj vo filme (Balátovská muzika).

K už uvedeným rodom pribudli v posledných desaťročiach ďalšie z ktorých nemožno obísť najmä populárnych bratov Muchovcov a Bobáňovcov. Títo vynikajúci umelci dnes patria medzi vyhľadávaných interpretov a ich vystúpenia sú výrazným obohatením každého domáceho i zahraničného festivalu, o masových médiách ani nehovoriac.

Súčasné osobnosti terchovskej muziky

Nie je vôbec jednoduché písať a hovoriť o jednotlivých terchovských muzikantských osobnostiach. Oveľa ľahšie by bolo započúvať sa do ich univerzálneho umeleckého majstrovstva, ktoré vyviera zo silného úprimného vzťahu k rodisku a jeho očarujúcej ľudovej tradícii. Ak už ale mám písať o nositeľoch tejto tradície, začnem vari od najstaršieho súčasného muzikanta v Terchovej. Je ním vyše osemdesiatročný chýrny predník Vincent Rybár (nar. 1915). Počas svojho, takmer sedemdesiatročného tvorivého života zásadnou mierou posunul kvalitatívny vývoj terchovskej hudby, spolupracoval s poprednými slovenskými umelcami a vedcami, so Slovenským rozhlasom a do dnešných dní aktívne účinkuje. Nechajme ho však prehovoriť, a to prostredníctvom knižnej publikácie Vyznanie rodisku (Miestne kultúrne stredisko Terchová 1994, s. 53), do ktorej, okrem iného, napísal: „Už som starší človek, ale ešte si vždy rád zahrám na tých mojich husličkách. Niekedy ma povolajú aj na rôzne vystúpenia, ako nedávno do Pešti. Stále mám radosť z toho, že je v Terchovej veselo. Nie sme nijaká zadumaná obec. Je tu mnoho nasledovníkov a panuje medzi nimi zdravá rivalita, ktorý lepšie zahrá. Títo mladší majú lepší prstoklad ako my, starí. Terchovská muzika je čoraz lepšia a oni, samozrejme, vychádzajú z toho základu, čo sme ich my naučili.“

Druhou z galérie žijúcich osobností terchovského folklórneho neba je píšťalkár Vincent Patrnčiak (nar. 1922). Roky rokúce bol známym bačom a na jeho salaše s obľubou chodievali domáci i zahraniční turisti, aby mohli pri lahodnom syre a chutnej žinčici obdivovať bačove hudobné majstrovstvo, spojené so zaujímavým rozprávačstvom. Na margo bačovského fortieľa V. Patrnčiaka treba ešte dodať, že v roku 1986 zvíťazil na medzinárodnej súťaží v poľskom Zakopanom vo výrobe oštiepka! Pokiaľ ide o majstrovu hru na bezdierkovú píšťalku (koncovku), priaznivci folklóru ju poznajú z početných rozhlasových nahrávok, gramoplatní, televízie či filmu.

V otcových šľapajach viac ako úspešne kráča syn V. Patrnčiaka Rudolf (nar. 1959). Je taktiež špičkovým hráčom na píšťalky a fujaru, ďalej spevákom, riaditeľom povestného Miestneho kultúrneho strediska v Terchovej, organizátorom rôznorodých kultúrnospoločenských podujatí, obetavým manažérom mládežníckych i detských folklórnych súborov a skupín, a v neposlednom rade basiarom ľudovej hudby bratov Muchovcov.

Bývali také časy, a nebolo to ani tak dávno, keď húfy ctiteľov folklóru chodili v rámci rozličných festivalov či prehliadok tohto žánru na Milana Chvasteka (nar. 1931). Dôvody boli veľmi jednoduché. Tento terchovský rodák dokázal svojim neopakovateľným improvizačným majstrovstvom, ktorému nechýbala svojrázna herecká vložka, ale ani zmysel pre vkusnosť, obohacovať naše folklórne podujatia o príťažlivú esenciu podmanivého humoru a žartovania, vyvolávajúcu ťažko opísateľnú atmosféru. Kto tieto krásne chvíle neprežil na vlastné oči a uši, ten zrejme nikdy nepochopí, čo mal pisateľ týchto riadkov na mysli. Ešte vždy ale nie je neskoro, pretože M. Chvastek dokáže pôsobivo prekvapiť aj v dnešných časoch. Kto neverí, nech zavíta do Východnej alebo rovno do Terchovej!

O svetobežníkovi Viliamovi Meškovi (nar. 1940) sa už toho pohovorilo a popísalo v našich i zahraničných médiách dosť. Akoby aj nie, veď ide o mimoriadne všestranného umelca. Ťažko je veru posúdiť, či je viac hudobníkom alebo ľudovým rozprávačom, umeleckým rezbárom alebo spevákom, tanečníkom alebo hercom. V takejto variabilnej polohe vlastného výrazu ho poznajú diváci na troch kontinentoch. Vernisáže výstav Meškových drevených plastík a sôch sú pre prítomných veľkým vizuálnym aj sluchovým zážitkom. Niet sa čo čudovať, pretože dokáže každú svoju výstavu okrem slov šarmantne „okomentovať“ i neodolateľnou terchovskou muzikou a spevom. V tom momente je úplne jedno, či preberá na heligónke, prekladá na husliach, drží basičku, fúka do fujary či kúzli s drumbľou. Jednoducho, na čo siahne, to vydáva pôvabné autentické svedectvo o Meškovej virtuozite a vzťahu k zdedenému poslaniu šíriť tradície terchovského a v širších súvislostiach slovenského ľudového umenia.

Terchovský spev

Pre oblasť Terchovej je príznačný dvojhlasný spev, v posledných rokoch sa však k nemu rovnocenne zaradil aj troj, štvor i viachlasný, s prevládajúcim mužským spevom. Prvý hlas spieva obyčajne jeden spevák či speváčka, a zároveň spieva 2-4 slabiky z každej novej strofy piesne. Zvyšní speváci sa pridávajú do predspievania so sprievodnými hlasmi a spievajú stále naplno, hrdelne, pričom mužský vokálny prejav sa pohybuje v značných výškach. Napriek tomu je ale jasný a dobre arti kulovaný. Je známe, že podstatná časť terchovských piesní je funkčne viazaná k tancu a ich špecifickým prvkom je interpretácia. Nikdy sa nespievajú ihneď celé, ale pomalšia spevná časť sa po každej strofe vystrieda s rýchlou inštrumentálnou medzihrou.

Pre ženský piesňový okruh sú typické ľúbostné piesne, lúčne, obradné, svadobné a krstinové piesne, dievčenské piesne a uspávanky. V mužskom speve prevládajú pastierske a huncútske piesne, zbojnícke, regrútske, vojenské a mládenecké motívy.

Terchová je široko-ďaleko povestná tým, že má mimoriadne bohatý a originálny piesňový repertoár, ktorý sa vzťahuje prakticky na všetky významnejšie sviatky a príležitosti (vianočný čas, fašiangy, Veľká noc, stavanie májov a pod.). Práve vtedy sa naplno prejavuje rozmanitosť tunajšej hudobnospeváckej tradície a hlboký úprimný vzťah Terchovčanov k nej.

Jánošíkove dni

Vždy začiatkom augusta sa organizuje v Terchovej populárny medzinárodný folklórny festival Jánošíkove dni. Okrem špičkových slovenských a zahraničných súborov, skupín a sólistov sa na ňom, prirodzene, prezentuje aj všetko najlepšie, čo folklór tohto rázovitého regiónu ponúka. Práve v týchto dňoch sa v celej svojej kráse plnohodnotne prejavuje terchovská muzikálnosť, hudobnopoetická predstavivosť a invenčná improvizácia. Adekvátny priestor tu majú vyhradený domáce súbory, spevácke skupiny, muzikanti, tanečníci,či iní sólisti rôznych generácií. Ich vystúpenia okázalo potvrdzujú starú známu skutočnosť, že tento kraj je nevyčerpateľným zdrojom talentov, ktoré sa rozhodli vstúpiť do šľachetných služieb rozvíjania a propagácie terchovskej ľudovej tradície. K tomu im, samozrejme, dopomáha tím zanietených odborných pedagógov, kultúrnych pracovníkov a mecenášov, bez ktorých by nebola kultúra v Terchovej tam, kde sa dnes nachádza. A to nielen v slovenských pomeroch, o čom najpresvedčivejšie hovorí množstvo vydaných hudobných kaziet, kompaktov, gramoplatní, knižných publikácií. Niečo podobné platí aj o zhlasových a televíznych reláciách, o článkoch v novinách a časopisoch ani nehovoriac.

Peter Cabadaj

Mucha, F.: Terchová, Terchová... - Piesne z Jánošíkovho kraja, Bratislava, Slovenské progresívne nakladateľstvo prima, 1998, s. 5-11.

Terchovské piesne

Nasleduje výber terchovských piesní z knihy Terchová, Terchová... Piesne zozbieral František Mucha a sú vydané v pôvodnej archaickej podobe. Všetky piesne zo spomínanej publikácie sú uverejnené aj na internete na stránke http://projekty.infovek.sk/pesnicky/pdf_ludovky/terchova/zozn_terchova.htm. Najprv budú vypísané texty piesní, až po nich budú nasledovať noty.

Huncútske piesne z Terchovej

A tá moja láskavá

A tá moja láskavá na lavici zaspala,
a ja som ju zebudel, tri razy ma bozkala.

Čujem jedno pekné ftáča

Čujem jedno pekné ftáča, sedí pri potoci,
ono si tam prespevuje ve dni i aj v noci,
keby som ho dostal, tri noci by nespal,
držal by ho v klietce, pri mojej postielce, a naň by sa díval.

Ono by mi spievávalo ve dne i aj v noci,
pri tej mojej najmilejšiej v jej ťažkej nemoci,
ale už je darmo, má na krku jarmo,
falošné oči má, za druhým poziera jaká to nevera.

A ty stará radodajná, nevyprávaj telo,
prejdú tebe mladé rôčky, pojdeš za bárskeho,
zuby sa ti stratia, viac sa nenavrátia,
stará baba budeš, milá moja milá.

A tam hore pri komíne sedávati budeš,
jak slanina sedemročná zaúdená budeš,
ľudia tadiaľ pojdu, spytovať sa budú,
čo to za strašidlo z komína vypadlo, čudovať sa budú.

Vyletela holubička ze skalia

Vyletela holubička ze skalia,
ze ska, ze ska, ze skalia, ze ska, ze ska, ze skalia.

Zebudela moju milú ze spania,
ze spa, ze spa, ze spania, ze spa, ze spa, ze spania.

Nebola to holubička, bol to fták,
bol to, bol to, bol to fták, bol to, bol to, bol to fták.

Zamiloval švárne diefča, nehal tak,
nehal, nehal, nehal tak, nehal, nehal, nehal, nehal tak.

Dievčenské piesne z Terchovej

Ani som ja nevedela

Ani som ja nevedela jaká som ja vrtkáreň,
tak ma chlapci vyvrteli jako starú buchtáreň.

Ani som ja nevedela jaká som ja frišká,
na predu mám poveterník a vzadu je šiška.

Janíčko, Janko

Janíčko, Janko, z druhej dediny,
nemáš ty u nás žiadnej rodiny, hoja hoj.

Žiadnej rodiny, ani frajerky,
len to perečko z drobnej fialky, hoja hoj.

Na hornom konci drevo rúbajú,
na dolný koniec triesky padajú, hoja hoj.

Staň milá do dňa a naklaď ohňa,
vyper milému košieľku do dňa, hoja hoj.

A ona stala, košieľku prala,
keď maširoval, tak mu ju dala, hoja hoj.

Zbojnícke piesne z Terchovej

Čo sa stalo nové

Č sa stalo nové v tem terchovskem dvore,
ulapeli Jánošíka s diefčaťom v komore.
Keď ho ulapeli, tak ho poviazali
a do mesta Mikuláša odšikovať dali.

Prosím vás, pánovia, prosím po prvýkrát,
dovoľte mi valaštičku ešče raz do rúk vziať.
Oni mu nedali, lebo sa ho báli,
oni mu tú valaštičku do rúk vziať nedali.

Prosím vás, pánovia, prosím po druhýkrat,
dovoľte mi opaseček ešče raz opásať.
Oni mu nedali, lebo sa ho báli,
oni mu ten opaseček opásať nedali.

Prosím vás, pánovia, prosím po tretíkrát,
dovoľte mi moju milú ešče raz pobozkať.
Oni mu ju dali, už sa ho nebáli,
oni mu tú jeho milú pobozkati dali.

Hučia hory hučia, že Janíčka mučia,
ešče viacej hučať budú, keď ho vešať budú.
Hučia hory hučia, hučí aj osika, že už nikdy
nezahynie meno Jánošíka.

Na tej lúce na zelenej

Na tej lúce na zelenej, na tej lúce na zelenej,
hej u studienky u kamennej, hej u studienky u kamennej.

Stojí koník sivovraný, stojí koník sivovraný,
hej, ba niem šuhaj dorúbaný, hej, na niem šuhaj dorúbaný.

Prišla k nemu jeho mati, prišla k nemu jeho mati,
hej, a začala nariekati, hej, a začala nariekati.

Synu, synu, kto ťa rúbal, synu, synu, kto ťa rúbal,
hej, tvojej krvi nešanoval, hej, tvojej krvi nešanoval.

Rúbali mňa tria vojaci, rúbali mňa tria vojaci,
hej, od večera do polnoci, hej od večera do polnoci.

Ľúbostné piesne z Terchovej

Hej, keby vedel, kde mám milú

Hej, keby vedel, kde mám milú, hej, zapálel bych tú dedinu,
hel zapálel bych od kostela, hej, že by krčma, nezhorela.

Hej, hore hájkom, dolu hájkom, hej, plače diefča za šuhajkom,
hej, neplač diefča, šak on príde, hej, keď mu láska na um zejde.

Hej, hora, hora, biela lieska, hej, falešná je reč mládenská,
hej, falešná je, sklamala ma, hej, ani som sa nenazdala.

Hej, povedal si, že ma vezmeš, hej, keď pod horou žitko zežneš,
hej, už si zežal aj si zežral, hej, mňa si ešče predsa nevzal.

A keď bolo trištvrte na jednu

A keď bolo trištvrte na jednu, a ty moja najmilejšia poj se mňu,
pôjdeme žati, to biele kvieti na tú našu lúčinu zelenú.

A keď mi už pojdeme cez ten les, a veď ma ty moj koníček dobre nes,
pomaly stúpaj, ništ si nezúfaj, a veď mi tam prídeme ešče dnes.

A keď milá toho kvietia nažala, do šátečka do bieleho viazala,
svojmu milému, z lásky ku nemu, na vraného koníčka padala.

Zasadel som čerešienku

Zasadel som čerešienku , zasadel som čerešienku v zime,
čerešienku v zime, čerešienku v zime.

Jak dá Pán Boh, jak dá Pán Boh, tak sa ona príme,
tak sa ona príme, tak sa ona príme.

Keď začala, keď začala čerešienka rodiť,
čerešienka rodiť, čerešienka rodiť.

Začal som ja, začal som ja ku frajerce chodiť,
ku frajerce chodiť, ku frajerce chodiť.

Staré terchovské cifry

Staré terchovské cifry v podaní Vincenta Rybára, Adama Struhárňanského a Bratov Muchovcov.

Terchovská muzika - piesne a interpreti z kraja Jánošíka

V roku 2010 bol predstavený projekt Terchovská muzika - piesne a interpreti z kraja Jánošíka.

Je to online zbierka textov, nahrávok, interpretov a kolektívov z Terchovej. Hneď pri spustení bol tento projekt ocenený slovenským rekordom, za najrozsiahlejšiu zbierku piesní z jednej obce (v súčasnosti 200). Pripomíname, že tento rekord tvorcovia stránky ľahko prekonajú, doteraz boli totiž spracované nahrávky len od roku 1951 do roku 1969.

Fotografie

Noty k huncútskym piesňam

A tá moja láskavá

Noty k huncútskym piesňam

Čujem jedno pekné ftáča

Vyletela holubička ze skalia

Noty k dievčenským piesňam

Ani som ja nevedela

Noty k dievčenským piesňam

Janíčko, Janko

Noty k zbojníckym piesňam

Čo sa stalo nové

Noty k zbojníckym piesňam

Na tej lúce na zelenej

Noty k ľúbostným piesňam

Hej, keby vedel, kde mám milú

Noty k ľúbostným piesňam

A keď bolo trištvrte na jednu

Zasadel som čerešienku