Vytlačené zo stránky https://slavni.terchova-info.sk.
Ján Hanuliak
verzia pre tlač
Základné údaje
* 23.10.1921, Terchová
+ 05.08.2000, Chřibská, Česká republika
I. námestník Ministerstva vnútra ČSSR, generálmajor
Texty o osobnosti
Život Jána Hanuliaka
Meno generálmajora Jána Hanuliaka
už mladším generáciám Terchovcov
zrejme nič nehovorí. Tento náš rodák
bojoval v rokoch druhej svetovej vojny po boku
generála Ludvíka Svobodu v 1. československom
armádnom zbore v ZSSR (Zväz sovietskych
socialistických republík), v neskoršom období
bol I. námestníkom ministra vnútra ČSSR
a vyslaneckým radcom v Moskve. Hoci podstatnú
časť života prežil v Čechách, kde napokon
aj zomrel, na svoje rodisko nikdy nezabudol
a nezanevrel. Túto skutočnosť najpôsobivejšie
potvrdzujú jeho písomné spomienky
na Terchovú.
„Rodná obec je rodná. Prežil som v nej počas
svojej mladosti mnoho prekrásnych chvíľ,
ale aj biedy, strastí a starostí, no i napriek
tomu je to moja ,rodná´. Už ako chlapec som
bol odkázaný starať sa sám o seba. V letných
mesiacoch som chodieval s rybármi (nosil
som im ruksaky) alebo turistami na Kriváň.
V zime som zas nosieval ruksaky lyžiarom,
keď išli lyžovať na Chleb či Grúň. Vždy som
dostal nejakú korunu (najviac päť) za nosenie
batohov, teda za celý deň práce. Mnoho
chlapcov sa živilo podobne.“
Po ukončení ľudovej školy odišiel mladý
J. Hanuliak v roku 1934 do Budatína, kde
slúžil u grófa Gejzu Čákiho. V ďalšom období
sa osem rokov živil ako príležitostný robotník
v stavebníctve, poľnohospodárstve, pri lesných
a banských prácach na Slovensku, v Čechách
i v Rakúsku. Začiatkom apríla 1942 ho povolali
na základnú vojenskú službu; v júni 1943
odišiel na Krym, kde sa pripojil k 1. pešej divízii
Slovenskej armády. Koncom októbra toho
istého roku prešiel na stranu Červenej armády.
Za účasť v bojoch druhej svetovej vojny mu
bolo udelených niekoľko vyznamenaní.
Dňa 14. 10. 1946 bol J. Hanuliak prijatý
do služieb vtedajšieho Zboru národnej
bezpečnosti (ZNB). Po komunistickom prevrate
vo februári 1948 sa aktívne zúčastňoval na
činnosti represívnych orgánov nového režimu.
V rôznych funkciách, a to najmä
v rámci štruktúr smutne preslávenej
Štátnej bezpečnosti (ŠtB), pôsobil
na viacerých miestach vtedajšej
Československej republiky,
respektíve Československej
socialistickej republiky (ČSSR).
Do obrodného procesu počas
takzvanej Pražskej jari sa Hanuliak
nezapojil. Naopak, bezprostredne
po invázii vojsk Varšavskej
zmluvy v auguste 1968 úzko spolupracoval
so sovietskymi veliteľmi a bezpečnostnými
orgánmi pri plnení zverených úloh a opatrení.
Nebolo teda nijakou náhodou, že ho vo
februári 1971 normalizačná moc menovala do
funkcie námestníka Ministerstva vnútra ČSSR
v Prahe. „Ako námestník prevzal zodpovednosť
za riadenie hlavnej správy kontrarozviedky,
hlavnej správy vojenskej kontrarozviedky,
federálnej správy pasov a víz a štatistickoevidenčného
odboru federálneho ministerstva
vnútra. V polovici marca 1971 bol povýšený
do hodnosti plukovníka a 4. mája 1972
do hodnosti generálmajora.“ (J. Sivoš)
Do
funkcie I. námestníka ministra vnútra ČSSR ho
vymenovali v polovici februára 1973.
Neprislúcha nám detailnejšie písať
a komentovať politickú kariéru J. Hanuliaka,
ktorá začala v roku 1946 a skončila až v prvej
polovici 80. rokov minulého storočia. Pre
prípadných záujemcov o túto zložitú tému
odporúčame do pozornosti štúdiu Jerguša
Sivoša, uverejnenú v časopise Pamäť národa
(č. 4/2009).
Ako uvádza spomínaný J. Sivoš, v máji 1979
schválila vláda ČSSR odvolanie generálmajora
Ing. Jána Hanuliaka z funkcie I. námestníka
ministerstva vnútra. K 1. 6. 1979 mu zverili
funkciu osobného konzultanta ministra
vnútra, od polovice októbra do decembra
absolvoval stáž na ministerstve zahraničných
vecí a od 1. 1. 1980 bol vyslaný ako predstaviteľ
ministerstva vnútra do Moskvy, kde pôsobil
dva roky. Do dôchodku
odišiel k 31. 7. 1982.
Posledné roky svojho
života prežil J. Hanuliak
na severe Českej
republiky, presnejšie
v Chřibskej. Ako uvádza
jeho syn Vladimír, aj tu si
urobil „kúsok Terchovej“.
Mal tam napríklad misu,
z ktorej ako chlapec
jedával, drevenú
mútničku i terchovský
mužský kroj.
Na stenách jeho bytu
viseli obrazy rodiska
a často tiež počúval
nebeskú muziku, s ktorou
si aj schuti zaspieval.
„Nepoznal som človeka,
ktorý by tak miloval svoju
rodnú obec.“
(V. Hanuliak)
V úvode sa už spomenuli
Hanuliakove písomné
spomienky na Jánošíkov
kraj. Fragment z nich bol
uverejnený v publikácii
Keď sa povie Terchová...
Vyznanie rodisku. Kniha vyšla v roku 1994
a vydalo ju Miestne kultúrne stredisko
v Terchovej. Iné autorove reminiscencie boli
pod názvom Rodný môj kraj publikované
na pokračovanie práve v týchto novinách
(2010 – 2011). Na uverejnenie ich pripravil
syn Vladimír Hanuliak (redaktor Slovenského
rozhlasu v Bratislave).
„Mal som možnosť vidieť a precestovať veľkú
časť Európy, Ameriky i Ázie. Všade je veľa krásy,
ale najkrajšia je pre mňa moja rodná obec.
Vždy sa do nej s radosťou vraciam, hoci len
na pár minút. Čím som vzdialenejší od rodnej
Terchovej, tým sú moje pocity spolupatričnosti
k nej silnejšie. Myslím si, že precítiť lásku
k rodnej obci môže najviac ten, kto z nej musel
odísť do sveta.“ (J. Hanuliak, 1994)
Na medializovanej výstave o činnosti ŠtB
Prísne tajné, ktorá sa vlani konala v priestoroch
Slovenského národného múzea v Bratislave,
boli vďaka porozumeniu rodiny vystavené
aj niektoré komponenty Hanuliakovho
profesijného života (vyznamenania,
generálska uniforma a iné). Spomínaná
výstava zaujímavým spôsobom a celistvo
dokumentovala i mapovala pôsobenie Štátnej
bezpečnosti počas existencie totalitného
komunistického režimu.
Dva týždne po pohrebe (august 2000) bol
na základe jeho poslednej vôle popol Jána
Hanuliaka rozsypaný okolo kríža na Oblaze.
Literatúra:
Sivoš, J.: Ján Hanuliak. In: Pamäť
národa, roč. 5, 2009, č. 4, s. 73 – 79;
Keď sa povie
Terchová... Vyznanie rodisku. Terchová 1994,
s. 14 – 15;
Hanuliak, J.: Rodný môj kraj /I./.
In: Terchová, roč. 21, 2010, č. 6, s. 14 – 15;
Hanuliak, V.: Ján Hanuliak a Terchová
(Rukopisný text).
Peter Cabadaj