Ján Laurenčík (Laurel)
verzia pre tlač
Základné údaje
* 01.01.1950, Terchová
publicista, aforista, zberateľ citátov, výtvarník
Texty o osobnosti
Život Jána Laurenčíka
„Filozof - samouk“, „terchovský kultúrny samorast“...
Za týmito prívlastkami sa skrýva nezameniteľná
osobnosť Jána Laurenčíka, ktorý od čias terchovskej
mladosti náruživo pozoruje svet, uvažuje a medituje
o ňom. Obľúbil si najmä svetoznámeho francúzskeho
spisovateľa Victora Huga a už v detstve cítil, že musia
jestvovať citáty veľkých ľudí, ktoré v sebe obsahujú
celý román a ktoré dávajú odpoveď na určujúce otázky
života a smrti. Rozhodol sa preto, že si bude takéto
citáty systematicky zapisovať.
Ján Laurenčík sa narodil do rodiny šoféra autobusu.
Po vychodení základnej školy v rodnej obci začal
študovať na strednej škole v Žiline. „Keď mi bolo
šestnásť, bol som presvedčený, že chcem ísť na
štúdiá. Ale už o dva roky neskoršie ma svet zvábil
montážnymi prácami, keď chlapci zarábali viac ako
profesori a nemuseli si ani mozog namáhať. A potom
už netrvá dlho, keď ťa zvábi aj nejaká žena, založíš si
rodinu a filozofuješ s kamarátmi pri poháriku, či to už
bolo všetko. Keď tých pohárikov bolo priveľa, zľakol
som sa alkoholu a už 31 rokov som nevypil ani kvapku.
Tak som veľmi osamel, lebo všetci kamaráti z mokrej
štvrte od teba odpadnú. A kto má v takejto situácii
vynachádzavého ducha, stane sa umelcom.“ (J. Laurenčík, 2012)
S montážnymi firmami sa J. Laurenčík dostal aj do
vtedajšej Nemeckej demokratickej republiky (NDR),
kde strávil zhruba desať rokov svojho života. Počas
pôsobenia v NDR sa oženil a spolu s manželkou
vychovali dve deti – dcéru a syna. Keďže bol nespokojný
s vtedajším politickým systémom v rodnej vlasti,
rozhodol sa v roku 1987 ako účastník zájazdu
emigrovať do západného Nemecka; manželka
s deťmi prišli za ním neskôr. Ako emigrant sa vyškolil
za obkladača a postupne pracoval v rôznych firmách.
V rokoch 1997 – 2006 spolu so synom v tejto oblasti
aj podnikal.
Okolnosti spomenutého osudového rozhodnutia,
ako aj peripetie, ktoré Laurenčík v nových existenčných
podmienkach počas prvých rokov zažil, podrobne
zobrazil v seriáli Spomienky emigranta. Tieto
zaujímavo koncipované reminiscencie vychádzali na
pokračovanie v novinách Terchová v priebehu rokov
2003 až 2007; spolu mali trinásť častí.
Pre stavebného robotníka nezvykne bývať
typické, že ako hobby má od čias mladosti filozofiu
a sociológiu. Laurenčík však priznáva, že až na Západe
sa z tohto koníčka stal hlavný zmysel jeho života.
V júni 2005 vydal pod pseudonymom Ján Laurel
vlastným nákladom svoju slovensko-nemeckú knihu
Sociálny prípad / Der Sozialfall. Dielo koncipoval ako
zamyslenie sa nad aktuálnym vývinovým štádiom, do
ktorého ľudstvo dospelo a v ktorom sme sa ocitli my
všetci. Autor nepovyšuje svoje videnie sveta na jedinú
správnu životnú filozofiu a názorovú normu, skôr
mu ide o prehĺbenie širšieho spoločenského záujmu
o veci a javy existenčné až hraničné, dotýkajúce sa
svojimi dôsledkami každej ľudskej individuality. Hoci
Laurenčík nemá nijaké klasické vzdelanie, je typom
filozofujúceho tvorcu, ktorý sa na problémy doby
pozerá bez zbytočných predsudkov, rešpektu či
intelektuálskych špekulácií. Aj preto má dialóg dvoch
aktérov v jeho knižke patričnú dynamiku a plynulosť.
Autor svoje pútavé rozprávanie citlivo poprepájal
rôznymi odkazmi na známych filozofov, originálnymi
postrehmi a vtipnými sentenciami. Rozhľadený čitateľ
má tak zaujímavú príležitosť konfrontovať vlastnú
ideovú optiku s pohľadom človeka, ktorému vôbec nie
je ľahostajný budúci osud ľudstva.
„Keby si bol chcel zbojnícky náčelník Ali Baba všetky
nakradnuté poklady ponechať pre seba, bola by sa jeho
banda už v prvom štádiu kariéry rozpadla. A v tomto
prvom štádiu sa ľudstvo nachádza práve teraz. Musíme
si teda tie hodnoty, ktoré sme spoločne prírode
nakradli, rozdeliť medzi sebou spravodlivejšie, ak sa
vôbec chceme dostať do druhého štádia, v ktorom sme
si naplánovali partnerské spolunažívanie s prírodou.“
(Sociálny prípad, s. 7)
Podstatnú časť svojich voľných chvíľ venoval Laurenčík
prácnej ručnej výrobe vlnených gobelínov, do ktorých
vkladal aj svoje filozofické úvahy. Celkovo vytvoril asi
50 takýchto pestrofarebných gobelínov – rozmerovo
od 0,2 do 3,5 metrov štvorcových. Jeden meter
štvorcový si vyžadoval 300 hodín práce. Okrem toho
ako obkladač vyhotovil niekoľko druhov okrasných
farebných váz, taktiež so skrytým filozofickým
posolstvom. Ako zaujímavosť uvedieme, že vázy
vyrábal aj z odpadu, napríklad z povyhadzovaných
dekoratívnych tabličiek.
Svoje gobelíny a vázy vystavoval J. Laurenčík na
mnohých výstavách v Nemecku. Na Slovensku sa tak
stalo po prvý raz v lete 2006 počas medzinárodného
folklórneho festivalu Jánošíkove dni. Výstava
s príznačným názvom Hľadanie - poznanie - návraty
sa konala v Makovického dome v Žiline; na jej vernisáži
prehovoril Peter Cabadaj a zahrala Nebeská muzika z
Terchovej. „Spočiatku som sa v tom vyžíval, ako diváci
na výstavách vyvaľujú oči
a stále ma chvália. Po určitom čase som však zistil, že
mi to robí iba veľké výdavky, a že tie gobelíny a vázy
už nemám kde skladovať, toľko sa ich nazbieralo.”
(J. Laurenčík, 2012)
Od roku 2006 poberá Ján Laurenčík v Nemecku
malý invalidný dôchodok a ako priznáva, odvtedy
má veľa času. Vieme o ňom, že na vydanie pripravuje
zbierku (približne 2 tisícok) citátov, ktorá by mala dať
hľadajúcemu človeku odpoveď na každú zásadnejšiu
životnú otázku. Zároveň táto zbierka ponúkne aj
odpoveď na otázku, prečo si nikto nekupuje autorovu
knižku Sociálny prípad...
Literatúra:
Laurel,, J.: Sociálny prípad / Der Sozialfall. Terchová 2005;
Marčeková, K.: „Treba sa držať pri zemi a byť skromný.“ In: Žilinský večerník, roč. XVI., 2006, č. 32, s. 6;
Laurenčík J.: Životopis (Rukopisný text, 2012).
Peter Cabadaj