Vytlačené zo stránky http://slavni.terchova-info.sk.

Ján Laurenčík (Laurel)

verzia pre tlač
Ján Laurenčík (Laurel) - portrét

Základné údaje

* 01.01.1950, Terchová


publicista, aforista, zberateľ citátov, výtvarník

Texty o osobnosti

Život Jána Laurenčíka

„Filozof - samouk“, „terchovský kultúrny samorast“...

Za týmito prívlastkami sa skrýva nezameniteľná osobnosť Jána Laurenčíka, ktorý od čias terchovskej mladosti náruživo pozoruje svet, uvažuje a medituje o ňom. Obľúbil si najmä svetoznámeho francúzskeho spisovateľa Victora Huga a už v detstve cítil, že musia jestvovať citáty veľkých ľudí, ktoré v sebe obsahujú celý román a ktoré dávajú odpoveď na určujúce otázky života a smrti. Rozhodol sa preto, že si bude takéto citáty systematicky zapisovať.

Ján Laurenčík sa narodil do rodiny šoféra autobusu. Po vychodení základnej školy v rodnej obci začal študovať na strednej škole v Žiline. „Keď mi bolo šestnásť, bol som presvedčený, že chcem ísť na štúdiá. Ale už o dva roky neskoršie ma svet zvábil montážnymi prácami, keď chlapci zarábali viac ako profesori a nemuseli si ani mozog namáhať. A potom už netrvá dlho, keď ťa zvábi aj nejaká žena, založíš si rodinu a filozofuješ s kamarátmi pri poháriku, či to už bolo všetko. Keď tých pohárikov bolo priveľa, zľakol som sa alkoholu a už 31 rokov som nevypil ani kvapku. Tak som veľmi osamel, lebo všetci kamaráti z mokrej štvrte od teba odpadnú. A kto má v takejto situácii vynachádzavého ducha, stane sa umelcom.“ (J. Laurenčík, 2012)

S montážnymi firmami sa J. Laurenčík dostal aj do vtedajšej Nemeckej demokratickej republiky (NDR), kde strávil zhruba desať rokov svojho života. Počas pôsobenia v NDR sa oženil a spolu s manželkou vychovali dve deti – dcéru a syna. Keďže bol nespokojný s vtedajším politickým systémom v rodnej vlasti, rozhodol sa v roku 1987 ako účastník zájazdu emigrovať do západného Nemecka; manželka s deťmi prišli za ním neskôr. Ako emigrant sa vyškolil za obkladača a postupne pracoval v rôznych firmách. V rokoch 1997 – 2006 spolu so synom v tejto oblasti aj podnikal.

Okolnosti spomenutého osudového rozhodnutia, ako aj peripetie, ktoré Laurenčík v nových existenčných podmienkach počas prvých rokov zažil, podrobne zobrazil v seriáli Spomienky emigranta. Tieto zaujímavo koncipované reminiscencie vychádzali na pokračovanie v novinách Terchová v priebehu rokov 2003 až 2007; spolu mali trinásť častí.

Pre stavebného robotníka nezvykne bývať typické, že ako hobby má od čias mladosti filozofiu a sociológiu. Laurenčík však priznáva, že až na Západe sa z tohto koníčka stal hlavný zmysel jeho života. V júni 2005 vydal pod pseudonymom Ján Laurel vlastným nákladom svoju slovensko-nemeckú knihu Sociálny prípad / Der Sozialfall. Dielo koncipoval ako zamyslenie sa nad aktuálnym vývinovým štádiom, do ktorého ľudstvo dospelo a v ktorom sme sa ocitli my všetci. Autor nepovyšuje svoje videnie sveta na jedinú správnu životnú filozofiu a názorovú normu, skôr mu ide o prehĺbenie širšieho spoločenského záujmu o veci a javy existenčné až hraničné, dotýkajúce sa svojimi dôsledkami každej ľudskej individuality. Hoci Laurenčík nemá nijaké klasické vzdelanie, je typom filozofujúceho tvorcu, ktorý sa na problémy doby pozerá bez zbytočných predsudkov, rešpektu či intelektuálskych špekulácií. Aj preto má dialóg dvoch aktérov v jeho knižke patričnú dynamiku a plynulosť. Autor svoje pútavé rozprávanie citlivo poprepájal rôznymi odkazmi na známych filozofov, originálnymi postrehmi a vtipnými sentenciami. Rozhľadený čitateľ má tak zaujímavú príležitosť konfrontovať vlastnú ideovú optiku s pohľadom človeka, ktorému vôbec nie je ľahostajný budúci osud ľudstva.

„Keby si bol chcel zbojnícky náčelník Ali Baba všetky nakradnuté poklady ponechať pre seba, bola by sa jeho banda už v prvom štádiu kariéry rozpadla. A v tomto prvom štádiu sa ľudstvo nachádza práve teraz. Musíme si teda tie hodnoty, ktoré sme spoločne prírode nakradli, rozdeliť medzi sebou spravodlivejšie, ak sa vôbec chceme dostať do druhého štádia, v ktorom sme si naplánovali partnerské spolunažívanie s prírodou.“ (Sociálny prípad, s. 7)

Podstatnú časť svojich voľných chvíľ venoval Laurenčík prácnej ručnej výrobe vlnených gobelínov, do ktorých vkladal aj svoje filozofické úvahy. Celkovo vytvoril asi 50 takýchto pestrofarebných gobelínov – rozmerovo od 0,2 do 3,5 metrov štvorcových. Jeden meter štvorcový si vyžadoval 300 hodín práce. Okrem toho ako obkladač vyhotovil niekoľko druhov okrasných farebných váz, taktiež so skrytým filozofickým posolstvom. Ako zaujímavosť uvedieme, že vázy vyrábal aj z odpadu, napríklad z povyhadzovaných dekoratívnych tabličiek.

Svoje gobelíny a vázy vystavoval J. Laurenčík na mnohých výstavách v Nemecku. Na Slovensku sa tak stalo po prvý raz v lete 2006 počas medzinárodného folklórneho festivalu Jánošíkove dni. Výstava s príznačným názvom Hľadanie - poznanie - návraty sa konala v Makovického dome v Žiline; na jej vernisáži prehovoril Peter Cabadaj a zahrala Nebeská muzika z Terchovej. „Spočiatku som sa v tom vyžíval, ako diváci na výstavách vyvaľujú oči a stále ma chvália. Po určitom čase som však zistil, že mi to robí iba veľké výdavky, a že tie gobelíny a vázy už nemám kde skladovať, toľko sa ich nazbieralo.” (J. Laurenčík, 2012)

Od roku 2006 poberá Ján Laurenčík v Nemecku malý invalidný dôchodok a ako priznáva, odvtedy má veľa času. Vieme o ňom, že na vydanie pripravuje zbierku (približne 2 tisícok) citátov, ktorá by mala dať hľadajúcemu človeku odpoveď na každú zásadnejšiu životnú otázku. Zároveň táto zbierka ponúkne aj odpoveď na otázku, prečo si nikto nekupuje autorovu knižku Sociálny prípad...

Literatúra:

Laurel,, J.: Sociálny prípad / Der Sozialfall. Terchová 2005;
Marčeková, K.: „Treba sa držať pri zemi a byť skromný.“ In: Žilinský večerník, roč. XVI., 2006, č. 32, s. 6;
Laurenčík J.: Životopis (Rukopisný text, 2012).

Peter Cabadaj