Vladimír Ondruš

verzia pre tlač
Vladimír Ondruš - portrét

Základné údaje

* 30.05.1942, Terchová
+ 21.05.2015, Bratislava

filmový a televízny kameraman, scenárista, režisér

Texty o osobnosti

Život Vladimíra Ondruša

Zaregistrovali ste, ktorý Terchovec bol najbližšie k nebu? Kto ho očami hladkal a pozeral sa mu na číslo topánok? Odpoveď vôbec nie je zložitá. Ide o Vlada Ondruša. Práve on nakukol do nebeskej kuchyne z himalájskej perspektívy. Nikdy však neprezradil, či dovidel, čo sa v tej kuchyni varí. Aspoň arómu predsa v Himalájach musieť cítiť...

Vladimír Ondruš sa ako dlhoročný filmový a televízny pracovník významne zaslúžil o všestrannú propagáciu svojej rodnej obce a Jánošíkovho kraja. Zásluhou jeho kontaktov, spoločenského postavenia a „lobbingu“ sa v Terchovej a jej bezprostrednom okolí nakrúcali svojho času viaceré celovečerné i dokumentárne filmy, a to nielen domácej, ale aj medzinárodnej proveniencie.

„Príroda v Terchovej: Úboč, Oblaz, Števkovia, Mlynec, Podubenec, Vŕšky, Hate (,Daj mi smoly – tam sú hate, kde aj boli´). Miništrovanie, koledy, roráty, betlehemci, bájkárske časy, terchovský futbal (sfalšovaná legitimácia v cestovnej kancelárii Turista, aby som mohol hrať za dospelých)... To všetko malo veľký vplyv na moju umeleckú tvorbu pri nakrúcaní filmov. Expedície do Himalájí (Makalu, Mount Everest), Stredná a Južná Amerika, Španielsko, Portugalsko... Spoznávanie iných krajín, prírody a ľudskej duše. Aj tieto skutočnosti mali pozitívne dôsledky na moju prácu.“

Hoci V. Ondruš absolvoval v roku 1971 štúdium na Právnickej fakulte UK v Bratislave (získal titul JUDr.), už od roku 1959 – po maturite na gymnáziu v Žiline – pôsobil najprv ako elév kamery v Krátkom filme v Bratislave, následne (od roku 1960) ako asistent kamery v hranom filme. Postupom času sa z neho stal samostatný (hlavný) kameraman; debutoval filmom Očovské pastorále (1973) v réžii Jozefa Zachara. S týmto režisérom spolupracoval aj na snímkach Sebechlebskí hudci (1975), Desať percent nádeje (1976) a Kamarátka Šuška (1977). Výsledkom spolupráce s režisérom Ivanom Húšťavom boli filmy Sneh pod nohami (1978), Odveta (1980), Živá voda (1980), Člny proti prúdu (1981) a Letný strom radosti (1983 – Cena za kameru). Za Ondrušovu najúspešnejšiu éru sa považuje jeho spolupráca s režisérom Martinom Ťapákom, s ktorým nakrútil filmy Zrelá mladosť (1983), Návrat Jána Petru (1985), Skleníková Venuša (1985), Kohút nezaspieva (1986), Neďaleko do neba (1987) a Montiho čardáš (1989).

Ako kameraman participoval V. Ondruš aj na filmoch Živá voda (1980, réžia: J. Medveď), Sagarmatha (1988, réžia: J. Piroh), Tajomstvo šťastia (1995, réžia: J. Holec) a iných. Pre televíziu sa kameramansky podieľal na viacerých filmoch a seriáloch – Nepokojná láska (1975 – 78), Sedem krátkych rokov Ing. Hagaru (1977), Štrnásť výstrelov (1981), Dies irae (1984), Ilda (1984)... Snímka Vynes na horu svoj hrob (1979) je sfilmovaným príbehom horolezcov, ktorí ako členovia česko-slovenskej expedície uskutočnili v roku 1973 výstup na himalájsku horu Makalu. Spomínaný film získal čestné uznanie na festivale v Trente.

Ako scenárista, kameraman a režisér pripravil pozoruhodný filmový dokument Veľký čierny obor (1985), ovenčený niekoľkými domácimi aj zahraničnými cenami.

V roku 1989 bol V. Ondrušovi udelený titul Zaslúžilý umelec.

Svet spoza kamery je vždy o niečo iný. Kamera dokáže umne vypichnúť každý detail, každú nuansu, všakovakým situáciám dodáva nové rozmery, významy či súvislosti. A na celé toto panoptikum musí byť človek za kamerou dokonale pripravený a koncentrovaný. Vidieť a vidieť nie je totiž vždy to isté. Ba práve naopak.

Na prelome 80. a 90. rokov minulého storočia nakrútil V. Ondruš podľa vlastného scenára dva dokumentárne filmy, venované životným príbehom Alojza Chvasteka (Spomienka na monarchiu, 1989; Alojz Chvastek z Terchovej, 1991). V týchto zaujímavých snímkach účinkovali okrem hlavného protagonistu rozprávania aj ďalší Terchovci. Vo svojej rodnej obci nakrútil Ondruš i pôsobivú filmovú esej o Jasličkovej pobožnosti (1992), ktorá sa v Kostole svätých Cyrila a Metoda koná pravidelne na sviatok Božieho narodenia (25.12.) už takmer 35 rokov.

„Vždy, keď bolo len trochu príležitosti, doniesol som filmárov do mojej rodnej dediny. Chcel som, aby sa meno Terchovej dostalo na výslnie nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí... Nezabudnuteľnou spomienkou ostáva práca na príprave priameho televízneho prenosu z historického prvého ročníka Cyrilometodských dní v Terchovej (1990). Akoby sa dalo zabudnúť na organizovanie a réžiu tohto prenosu, Cyrilometodskú svätú omšu, výstavbu kríža na Oravcovom...“ (V. Ondruš, 1994)

Nemožno obísť ani Ondrušove angažovanie sa v prospech myšlienky slovenskej štátnej samostatnosti. Režijne je podpísaný pod niekoľkými publicistickými programami, ktoré v rokoch 1991 – 1992 odvysielala Slovenská televízia (Korene, Za zvrchované Slovensko, Krahule – stred Európy, Boli sme chvíľu preč a iné). V októbri 1992 sa stal riaditeľom Slovenskej filmovej tvorby, neskôr generálnym riaditeľom Štúdia Koliba v Bratislave (funkciu vykonával do roku 1998).

Ak sa pozeráme na prácu kameramana optikou posolstva jeho roboty, potom nám vychádza, že je sprostredkovateľom krásy. Tej realistickej, ale aj, a najmä, tej zázračnej, ktorá fascinuje svojou neopakovateľnosťou, neodolateľnosťou a nesmrteľnosťou. V naznačených troch polohách poskytuje zvedavcovi vzrušujúce zrkadlo, ktoré nepozná svoju prednú ani zadnú časť. Filmár Vlado Ondruš sa roky rokúce vytrvalo snažil naplniť obsah a zmysel týchto slov.

Peter Cabadaj

Literatúra: Encyklopédia dramatických umení Slovenska 2 (M-Ž). Bratislava 1990, s. 127;
Cabadaj, P.: Nech žije jubilant! Päťdesiatnik Vlado Ondruš. In: Terchová, 3, 1992, č. 5, s. 7;
Keď sa povie Terchová – vyznanie rodisku. Terchová 1994, s. 41; Cabadaj, P.: Na osobnú nôtu. Terchová 1998, s. 41; Cabadaj, P. – Križo, V.: Terchová. Terchová 2003 (register).

Odkazy

Vladimír Ondruš v porote Medzinárodného festivalu horských filmov v Poprade