Viliam Meško

verzia pre tlač
Viliam Meško - portrét

Základné údaje

* 15.07.1940, Terchová


muzikant, spevák, rezbár, ľudový rozprávač, tanečník, herec

Texty o osobnosti

Život Vila Meška

Viliam Meško patrí medzi najvýznamnejších a najvšestrannejších folkloristov, predstaviteľov ľudovej umeleckej tvorby na Slovensku, tak ako hudobník, ako aj drevorezbár.

Od útleho detstva sa venuje spevu, tancu a hre na hudobných nástrojoch (husle prim, husle kontra, basa, heligónka, ústna harmonika, akordeón, rôzne píšťalky, fujara, drumbľa a i.). Hrá ľavou i pravou rukou. Ako 13-ročný sa stal primášom terchovskej mládežníckej muziky, roky prešli a teraz je primášom najstaršej terchovskej muziky. So svojou muzikou sa zúčastnil na mnohých festivaloch doma i v zahraničí, kde získal rôzne ocenenia, aj štátne. Realizovali viaceré nahrávky. Vydal LP-platňu a čo je výnimočné, ako dosiaľ jediný nahral a naspieval sám ako multiplayback (všetky nástroje) kazetu Na terchovskom moste v rozhlase a v OPUS-e kazetu aj CD Veruže mi zahraj ako multiplayback. Ako rodák z Terchovej často vystupuje na festivale Jánošíkove dni, a keďže celý život reprezentuje Jánošíkov kraj, obec Terchová mu udelila čestné občianstvo (2005).

V mladosti profesionálne tancoval v SĽUK-u, tancoval, spieval a hral v PUĽS-e v Prešove, bol tiež členom Opery SND, kde spieval a v prípade potreby aj zatancoval. Krátko pracoval ako asistent v Slovenskom filme, kde mal možnosť zahrať si v niekoľkých filmoch najmä s folklórnou tematikou, takisto aj v TV filmoch. Vážnejšie sa výtvarnou tvorbou, t. j. rezbárstvom, začal zaoberať v roku 1959, keď sochár A. Trizuljak prišiel do SĽUK-u vybrať si z tanečníkov model na hlavnú sochu vojaka na Slavíne a vybral si jeho staršieho brata Fera. Chodil s bratom na každé sedenie a pozorne sledoval majstra pri práci. Majster Trizuljak ho veľa naučil a zoznámil ho s prof. Kaltmanom, odborníkom na drevo. Ako rezbár sa neskôr zúčastnil na troch ročníkoch sympózia Kresané do dreva v amfiteátri vo Východnej, kde vytvoril 6 nadmerných drevených plastík. Nadmernú plastiku zbojníka vytvoril aj v Paríži, potom na medzinárodnom folklórnom festivale v Mathe vo Francúzsku, ďalšia socha je v Aténach na radnici. Ďalšia plastika je v Terchovej, 10 jeho plastík zdobí slovenskú záhradu na Floride. Ďalšie sošky sú takmer po celom svete v súkromí, ale i v štátnych galériách a múzeách hlavne na Slovensku. Jeho putovná výstava v Maďarsku trvala pol roka, v Rusku jeho výstava putovala rok a v Amerike a Kanade jeho výstava putovala 18 rokov od Edmontonu až po New Orleans. Jeho sošku – mini terchovsky pár – vyniesli horolezci na Nanga Parbat v Himalájach. Zúčastnil sa na niekoľkých spoločných výstavách, kde získal rôzne ocenenia. Doteraz mal 73 samostatných výstav doma (Košice, Nitra, Terchová, Žilina, Čadca, Bratislava, Rovinka, Dunajská Lužná, Trenčín) a najmä v zahraničí (Česko, Poľsko, Maďarsko, Rusko, Nemecko, Fínsko, Švédsko, Grécko, Rakúsko, Francúzsko, Bulharsko, Turecko, Tunisko, Anglicko, Taliansko, Cyprus, Kanada, USA, Mikronézia – ostrov Palau). Skoro na všetkých výstavách sa zúčastnil sám a osobne ich otváral so svojimi hudobnými nástrojmi a spevom. Svoju rezbársku tvorbu člení na dve témy: janošíkovsko-tanečno-spevácko-hudobnú a sakrálnu (madony, betlehemy, korpusy a i.).

V. Meško je jedinečný nielen v rezbárskej, ale aj hudobno-speváckej tvorbe, nikoho nekopíruje, ide svojou cestou. O jeho tvorbe boli nakrútené tri televízne filmy: Múza mu zverila inštrumenty, Neďaleko do Terchovej a Veruže mi zahraj. Vo svojom dome a súčasne ateliéri v Rovinke pri Bratislave sprístupnil verejnosti expozíciu svojich diel a svoju zbierku obrazov. Je zakladateľom a šéfom DFS Červené jabĺčko (2000), ktorý umelecky vedie Tatiana Mincová, dlhoročná sólistka SĽUK-u, a jeho dcéra Žaneta navrhuje a vytvára kroje.

„Všetko veru nepovieš iba slovom či pesničkou. Tá príde – odíde. Dakto ju počuje len raz... hoci ty ju zanôtiš aj sto razy a zakaždým máš z nej radosť, ale mám pocit, že odíde so mnou... aj z pamäti ľudí sa vytratí... ako aj tanec. Tiež pominie. V tebe i v tých druhých. No a voľakedy chceš povedať aj viac. Povedať tak, aby to zostalo, aby si ty zostal v tom. Aj za sto rokov budú vedieť, čo si si myslel, ako si mal rád to, čo bolo a čo je... lebo aj drevo vie rozprávať.“ (Vilo Meško)

„Drevo je pre Vila Meška hudbou i sochou, je zmyslom života.“ (hudobný skladateľ Svetozár Stračina)

Jubilant Vilo Meško

Vždy na prelome júla a augusta sa v Terchovej koná populárny medzinárodný folklórny festival Jánošíkove dni. Tento magický čas sa už dlhé decéniá stáva prirodzenou výzvou pre Terchovcov z celého sveta, aby opätovne prišli zavítať na kus reči do rodných končín. Pravidelne prichádza, akože ináč, aj jeden z najznámejších rodákov – Vilo Meško. Nikdy si do svojho auta nezabudne „pribaliť“ obľúbené heligónky (minimálne dve) a husličky. Akoby aj nie, veď jeho vystúpenia mávajú roky rokúce čarovnú atmosféru, výdatne okorenenú umelcovým neopakovateľným interpretačným majstrovstvom.

Svetobežník Vilo Meško vie toho skutočne veľmi veľa. Ťažko posúdiť, či je viac muzikant alebo ľudový rozprávač, umelecký rezbár alebo spevák, tanečník alebo herec. S plnou vážnosťou však treba zdôrazniť, že jeho univerzálny talent vyviera z dôkladných znalostí rodného prostredia a precíteného vzťahu k Jánošíkovmu kraju. Originálna terchovská ľudová tradícia, prekrásna prírodná scenéria, drsné životné podmienky, remeselný fortieľ tunajšieho ľudu a povestná bujará fantázia sa naplno premietli do Meškovho osobnostného profilu. On k tejto rozmanitej genetickej výbave pripojil cieľavedomú chlapskú robotu, trpezlivosť a zdravú ambicióznosť, vychádzajúcu z uvedomenia si vlastných kvalít i možností. S takto nakumulovanou energiou Vilo Meško už desaťročia dobýja domáce aj zahraničné javiská a výstavné priestory.

Vernisáže výstav jeho rôznorodých plastík a sôch sú pre prítomných divákov jedinečným vizuálnym i sluchovým zážitkom. Niet sa čo čudovať, veď Vilo zvykne svoju výstavu okrem slov šarmantne „okomentovať“ aj neodolateľnou terchovskou muzikou a spevom. V tej chvíli je úplne jedno, či preberá na heligónke, cifruje na husliach, drží basičku, fúka do fujary alebo kúzli s drumbľou. Jednoducho, na čo siahne, to vydáva pôsobivé autentické svedectvo o Meškovej virtuozite a osudovom vzťahu k vlastnému poslaniu šíriť a propagovať tradície slovenského ľudového umenia. V tejto výrazovej polohe poznajú terchovského rodáka azda vo všetkých európskych krajinách, v USA, Kanade, ale i na africkom či ázijskom kontinente. Takmer 75 uskutočnených výstav (!) po celom svete presvedčivo demonštrovalo umelcovu jedinečnosť, originálnosť, súzvuk pevných rezbárskych rúk s mäkkými ciframi hudobných inštrumentov, a najmä fatálne zrastenie s našou ľudovou kultúrou.

„V Terchovskej doline vo všetkých osadách, čo do nej patrili, boli prekrásne zvyky ku všetkým udalostiam. Či už išlo o svadby, Vianoce, Veľkú noc, fašiangy a iné. Proste o všetkom sa dalo spievať a ja stále tvrdím, že tí Taliani, ktorí pracovali v našom kameňolome Štambrok, to odkukali od Terchovcov. Potom to doniesli do Talianska, a tak vznikla opera alebo opereta...“ (V. Meško, 1994)

Pred niekoľkými dňami sa Vilo Meško, čestný občan Terchovej, dožil významného životného jubilea – 70. rokov. Jeho vitalita, nápady a všadeprítomný humor vetria, že sa s menom tohto interesantného, nezameniteľného umelca i človeka budeme ešte dlhé rôčky stretávať na pódiách, v televízii, rozhlase... Celý svoj doterajší plodný život zasvätil propagácii Jánošíkovho kraja a národnej ľudovej tradície. Za poctivo odvedenú chlapskú robotu patrí nášmu vzácnemu jubilantovi a priateľovi veľké a úprimné poďakovanie. AD MULTOS ANNOS, milý Vilo Meško.

“Ja som Spodoliny,
mám chalúpku z hliny,
obijem kamením,
ešte sa ožením.”

“Veď si zaspievajme
všetci jednu pieseň,
ty naša Terchová,
s nami že sa veseľ.”


Peter Cabadaj

Literatúra: Poliaková, B.: Čisté tóny piesne (Rozhovor s V. Meškom). In: Slovenka, 45, 1993, č. 10, s. 8; Cabadaj, P.: Keď sa povie Terchová... Vyznanie rodisku. Terchová 1994, s. 26 – 27; Cabadaj, P.: Na osobnú nôtu. Terchová 1998, s. 38 – 39.

Aj Terchová má svojho Billa

Keď prišla na Ministerstvo kultúry SR požiadavka, aby pri otvorení Českého a Slovenského múzea v americkom Cedar Rapids v štáte Iowa niekto reprezentoval slovenskú kultúru, riaditeľ Ročárek poznamenal, že niet peňazí, aby mohli pozvať celý súbor. Na ministerstve si turbovali hlavy, kým Dušanovi Mikolajovi (generálnemu riaditeľovi pre miestnu kultúru) nezišla na um spásonosná myšlienka. Jeden z mála, čo by mohol nahradiť celý folklórny súbor, je Vilo Meško - spevák, tanečník, hudobník, humorista, výtvarník...

A tak sa Vilo Meško vybral za veľkú mláku. Do garderóby si nezabudol pribaliť terchovský kroj. Ďalší kufor napratal píšťalkami, drumbľou, heligónkou. Iba fujaru nosil osobitne. Do tretieho poukladal drevevné vyrezávané sochy.

So zmyslom pre humor sa ohlásil svojim hostiteľom, ktorí ho mali čakať na letisku: "Som vysoký blondín s modrými očami". Na tento žart skoro doplatil, ale napokon sa šťastne našli. "Prvá cesta mojich nových známych viedla na cintorín. Pochválili sa, aké pekné miesto si vybrali na dni posledného odpočinku. Cestou domov mi príjemní starší manželia rozprávali, že ich korene siahajú na Moravu a dokonca jeden z ich predkov pochádza z východného Slovenska."

Druhý deň sa Vilo Meško podľa plánu zastavil v miestnom Kultúrnom inštitúte, kde ho už čakali mladí záujemcovia. "Rozprával som im o krajime, v ktorej žijem. Priblížil som im Terchovú i slávneho rodáka Jánošíka. Prostredníctvom rôznych prospektov mali možnosť uvidieť prírodu našej krajiny, históriu i súčasnosť."

Vzápätí sa pobral do múzea Českej a Slovenskej kultúry, ktoré mali v nasledujúce dni slávnostne otvoriť. Slovenskú expozíciu tvoria predovšetkým pestré slovenské kroje. Výstavné plochy sú samostatné, avšak predajná časť je spoločná pre české i slovenské výrobky. "V piatok ráno som v priestoroch múzea sám inštaloval tridsať drevevných plastík." Na stôl vedľa seba poukladal hudobné nástroje. V priestoroch múzea už vyhrávali české kapely zväčša americkej proveniencie. Nuž - Vilo Meško, keďže nie je vysoký, štíhly blondín, ale územčistý čiernovlasý, tmavooký Slovák z Terchovej, sústredil na seba pozornosť svojím oblečením. Predstavil sa v terchovskom kroji. Keď začal hrať na heligóke, ústnej harmonike, koncovke, drumbli, fujarke či rôznych píšťalkách, stal sa hneď stredobodom pozornosti. Zhrčili sa okolo neho fotografi, priblížili sa kamery a rozhovorom pre noviny či miestne televízne stanice nebolo konca - kraja.

"Pristavil sa pri mne aj pán redaktor Strážnický z Hlasu Ameriky. Pýtal sa ma, ako sa cítim medzi Slovákmi v Amerike. Musel som mu povedať, že je prvým Slovákom, ktorého som v Cedar Rapids stretol." Slováci sú v tomto meste v menšine. Ďalší, ktorý sa pristavil, bol členom českého folklórneho súboru. Narodil sa už v Amerike, no spomínal, že jeho rodičia sú z Važca. Mamka vraj varila vynikajúce bryndzové halušky, ale on mal najradšej palacinky, a preto ho volali 'svatka riť'.

Vilo sa tešil z úspechu. Novinári sa zaujímali, aké staré sú jednotlivé nástroje. Pri každom interview zdôrazňoval, že zastupuje Slovensko.

V podvečer vystúpil vo veľkej kongresovej hale. "Mal som trému. Vyšiel som na javisko po odznení slovenskej hymny. Cítil som úžasnú zodpovednosť. Ako keď športovec reprezentuje svoju krajinu na olympijských hrách. Zvládol som však všetky nástroje i piesne a na záver som pridal aj českú. Bol som rád, že moje vystúpenie ocenil aj náš veľvyslanec Branislav Lichardus."

V neskorých večerných hodinách sa vrátil domov a v televíznom spravodajskom šote sledoval záznam z podujatia, v ktorom okrem iného nechýbali ani tieto slová: Na podujatí sa zúčastnili delegácie z Československa, ale aj zo Slovenska.

Nastal deň D. Do centra Cedar Rapids sa hrnuli húfy ľudí. Už od skorého rána prechádzali troma bránami, ktoré vytvárali akési mýta pred vstupom do areálu, v ktorom sa nachádzala budova múzea, a kde sa mala uskutočniť oslava. Každý jeden účastník sa musel podrobiť precíznej kontrole. "Prešiel som v poriadku s heligónkou i fujarou, hoci sa kontrolórovi veľmi nepozdávala. Keď som však do nej fúkol a ona zaspievala, čudoval sa i usmieval. V to ráno bola nepríjemná zima. Ľudia ktorí čakali na príchod troch prezidentov, drepčili a ja som im vyhrával do rytmu. Aby im bolo teplejšie."

Priblížila sa desiata hodina predpoludním. Na priestranstve pred múzeom zaujali svoje miesta ľudia, novinári, fotografi, kameramani. Slávnosť otvorenia sa začala prejavmi prezidentov. "Najviac sa mi páčil Bili Clinton. Bol bezprostredný, spontánny. Pri americkej hymne držal pravicu na srdci a spieval. Po oficialitách prišiel medzi ľudí. Chcel som mu zahrať na fujare, ale člen ochranky sa zľakol, keď som ju ako periskop začal vysúvať hore. Z hry nebolo teda nič, a tak som sa aspoň prezidentovi predstavil, ako sa patrí: Bili Meško, Terchová, Slovensko. Zasmial sa a povedal: Óóó, congratulation. Postál pri mne dlhšie ako náš prezident, ktorý akoby ma ani nepoznal, zatiaľ čo český reprezentant kultúry - gajdoš Láďa - prišiel Havlovým špeciálom."

Nuž, nech je tak či onak, jedno je isté. Vilo Meško z Terchovej nám hanbu v Amerike neurobil. Počas piatich dní rozospieval a roztancoval Cedar Rapids a chýr o ňom sa prostredníctvom televízie a novín rozletel nielen štátom Iowa.

Nella Stenchláková
noviny Slovenská republika, december 95
Obecné noviny Terchová 1/96

ĽH Vila Mešku na Jánošíkových dňoch 2009

Vilo Meško na Jánošíkových dňoch 2010

Fotografie

Z archívu Vila Meška

Pozrite si niekoľko fotografií z archívu Vila Meška. Viac nájdete na jeho stránke na adrese http://vilomesko.wbl.sk/Fotogaleria.html.

Z archívu Vila Meška

Odkazy

Staré fotografie od Vila Mešku v archíve Terchová kedysi
Stránka Vila Meška
Národné osvetové centrum: Vilo Meško
Katolícke noviny: Každá soška má svoj príbeh
Vilo Meško založil súbor Červené jabĺčko