Štefan Patrnčiak

verzia pre tlač
Štefan Patrnčiak - portrét

Základné údaje

* 06.12.1919, Terchová
+ 24.12.2008, Terchová

hudobník

Texty o osobnosti

Život Štefana Patrnčiaka

V medzivojnovom období 20. storočia sa začína aj v Terchovej postupne rozvíjať čulý spoločenský, kultúrny, duchovný i športový život. Pri formovaní jeho neľahkých začiatkov stáli okrem učiteľov a kňazov najmä mladí obetaví nadšenci, ktorým ležal na srdci osud a dôstojná životná úroveň obyvateľov rodnej dediny.

Štefan Patrnčiak bol najmladším členom dychovej hudby, ktorá vznikla v Terchovej zásluhou vedenia obce a telovýchovnej jednoty Orol v roku 1931 (mal vtedy 12 rokov). O činnosti dychovky napísal po takmer 65 rokoch zaujímavé svedectvo, ktoré vyšlo ako samostatná kapitola v knihe Boli časy, boli... „...To, že som bol najmladší v celom muzikantskom kolektíve, ma napĺňalo veľkou hrdosťou, veď som bol rovnocenným partnerom starších mládencov i ženáčov. V porovnaní s nimi som mal ešte dokonca niečo navyše. Išlo o takzvaný 'nátisk', ktorý som získal pri vytrubovaní poľnicou (trúba bez piestov). Tá nikdy nemohla chýbať na salaši, či už Podžiarom, alebo na Kravarskom. Len čo si pán kapelník všimol, čím disponujem, ihneď mi pridelil hlavný nástroj – krídlovku. Tento nástroj ma potom dlhý čas sprevádzal na mojich muzikantských cestách; či už to bolo pri hraní v Terchovej, vo vojenskej hudbe v rokoch 1938 – 1949, alebo v rôznych orchestroch, kde som hrával popri svojom zamestnaní.“ (Š. Patrnčiak).

Dychová hudba účinkovala v Terchovej pri príležitosti všetkých významnejších cirkevných aj svetských sviatkov, niekoľkokrát hrala pri nedeľňajších bohoslužbách, odprevádzala pútnikov na Staré Hory, do Levoče i do Poľska, pri návrate ich vítala späť doma. Na objednávku pravidelne hrávala na zábavách, majálesoch, školských slávnostiach, futbalových zápasoch, pohreboch, narodeninách rodákov a vplyvných osobností (mecenášov). Príležitostne sa predstavila aj mimo hraníc Terchovej (procesia do Višňového, Dolná Tižina, Priekopa...). Svoju príslušnosť k telovýchovnej jednote Orol prejavovali členovia dychovky nosením orolských čapíc s krásnym orlím pierkom.

„Našimi vystúpeniami, ktoré neboli motivované peniazmi, sme sa snažili čo najlepšie reprezentovať rodnú obec i telovýchovnú jednotu Orol. Vo väčšine prípadov hrala kapela zadarmo, respektíve za úhradu réžie a občerstvenia.“ (Š. Patrnčiak, 1995).

Posledné jeho vystúpenia s dychovou hudbou sa uskutočnili na jar 1938. V letných a jesenných mesiacoch toho pamätného roka narukovali viacerí hudobníci – medzi nimi aj Š. Patrnčiak, ktorý sa o krátky čas stal vôbec prvým terchovským profesionálnym hudobníkom. (Ešte predtým si ho režisér Martin Frič vybral ako prvého alternanta postavy Janka v úspešnom filmovom spracovaní Jánošíka z roku 1935. Rolu Janka, ako je všeobecne známe, stvárnil iný Terchovec Filip Dávidík.)

Počas trvania Slovenskej republiky (1939 – 1945) pôsobil čatár Š. Patrnčiak ako vojenský muzikant v Prešove; v posádkovej dychovej hudbe hral na krídlovku. Iný terchovský hudobník, nedávno zosnulý Jozef Turčan, si nejeden raz zaspomínal, ako mu jeho bývalý kapelník posielal z Prešova notový materiál. Išlo o stupnice, akordy, valčíky, polky, pochody a iný materiál, ktorý dokázal Turčan plnohodnotne zužitkovať. (Ako profesionál potom 36 rokov hral v hudbe ministerstva vnútra.)

Po skončení vojny pôsobil Š. Patrnčiak v Levickej posádke. V neďalekom Hronskom Beňadiku mali svoje sídlo saleziáni, pričom ich hospodárom bol ďalší rodák z Terchovej, Štefanov ujec Jozef Meško-Kvaček. Rehoľa saleziánov sa vždy orientovala na výchovu mládeže v modernejšom a najmä tvorivom duchu. Preto sa agilný J. Meško-Kvaček obrátil na mladšieho spolurodáka. Pracovné stretnutia oboch zanietených Terchovcov postupne vyústili do vzájomnej spolupráce medzi saleziánmi a vojakmi Levickej posádky. Pod starostlivým vedením Š. Patrnčiaka účinkovali uniformovaní hudobníci na svätých omšiach, kultúrno-spoločenských a športových podujatiach, neskôr pribudla aj ich obetavá pomoc pri rôznych stavebných a poľnohospodárskych prácach. Osobitne treba spomenúť bohatý športový život, konkrétne futbalové, volejbalové a stolnotenisové turnaje, na ktorých sa okrem vojakov a saleziánov zúčastňovali i okolité obce. J. Meško-Kvaček, organizačná duša všetkých naznačených aktivít, so svojich spomienkach na toto obdobie uvádza, že na turnajoch sa hralo o „väčšie či menšie košíky, naplnené všakovakými dobrotami, no nechýbala ani fľaška alebo demižónik, naplnený spracovanou úrodou z tamojších viníc. Športové podujatia s dobrovoľným vstupným sme otvárali i uzavierali, ako ináč, hudbou. Hralo sa na počesť víťaza a všetko sa končilo zábavou...“

Po presťahovaní do Bratislavy sa Štefan Patrnčiak venoval hudbe len príležitostne a ťažko znášal, že od nej upustil (najčastejšie hrával doma). Pracoval ako hlavný zásobovač v Stavoindustrii, kde sa podieľal i na organizovaní športových podujatí. Neskôr bol pracovníkom kádrového oddelenia Štátneho projektového typizačného ústavu. Po emigrácii dcéry ho preradili na post technického úradníka... Azda najväčšiu záľubu našiel v práci vo svojej záhrade, ktorej sa roky starostlivo venoval.

Peter Cabadaj

Nevymyslený príbeh

On: Jozef Meško – Kvaček, terchovský rodák, salezián, hospodár vo Svätom Beňadiku (ako ujec).

Ja: Štefan Patrnčiak, terchovský rodák, vojak – gážista pri vojenskej hudbe v Leviciach, na skok do Beňadiku (ako synovec).

Povojnové obdobie nebolo jednoduché. Prechod frontu zanechal v každom kúte Slovenska svoje stopy. Niekde viac, inde menej. občania Terchovej, pamätajúci sa na prechod frontu a ťažké viacdenné boje o obec, vzhľadom na dobre vybudovaný niekoľkopásmový systém obrany v horizonte Baraniarky – Príslop – Sokolie – Veľké Rovne – Oblaz – Mravečník, spomínajú na túto skutočnosť s trpkosťou. obdobne tomu bolo aj vo Svätom Beňadiku, keď sa prechod frontu zastavil na rieke Hron. Po skončení vojny ostalo tamojšie hospodárstvo saleziánov s kláštorom v nezávideniahodnom stave. Za týchto okolností akákoľvek pomoc saleziánom bola vítaná a povzbudivá.

o saleziánoch vieme, že ako členovia rímskokatolíckej rehole sa zaoberajú predovšetkým výchovou mládeže, založenou na modernom základe. V Beňadiku pôsobil ako hospodár aj môj ujec Jozef Meško – Kvaček, rodák z Terchovej. Po niekoľkých stretnutiach s ujcom sme začali rozmýšľať o možnej vzájomnej spolupráci. Kým zo začiatku to bolo len zopár kolegov – hudobníkov, postupne sa vyvinula spolupráca s desiatkami vojakov levickej posádky. Najprv naša spolupráca spočívala prevažne v hudobnom účinkovaní na omšiach, ako i na rôznych kultúrno - spoločenských či športových podujatiach. Časom sa však organizovali už aj pomocné práce bez úplaty pri rôznych stavebných a poľnohospodárskych činnostiach. Saleziáni v Beňadiku totiž vlastnili veľkú záhradu a vinicu. Po športovej stránke to boli najmä vzájomné futbalové, stolnotenisové a volejbalové zápasy, na ktorých sa okrem nás, vojakov a saleziánov, zúčastňovali aj okolité obce. Hrali sme obyčajne o väčšie či menšie košíky, naplnené všakovakými dobrotami, no nenechýbala ani fľaška alebo demižónik, naplnený spracovanou úrodou z tamojších viníc.

To všetko mal na starosti práve môj ujec Jozef Meško – Kvaček, za výdatnej podpory malých i väčších dobrodincov (po dnešnom sponzorov). Športové podujatia sme otvárali, ako ináč, hudbou. Hralo sa víťazom (aj na záver) a všetko sa končilo zábavou s posedením a dobrovoľným vstupným.

Štefan Patrnčiak

List od Jozefa Tučana

Čatár Štefan Patrnčiak bol za Slovenského štátu povolaním vojenský muzikant v Prešove. Hral v dychovej hudbe na krídlovku. Toto nadanie získal už v rodnej Terchovej, v dychovke, ktorú riadil kapelník Repkovský. Ja, Jozef Turčan, išiel som v jeho šľapajach, za čo Štefankovi veľmi ďakujem. on bol mojím kapelníkom a z Prešova mi posielal notový materiál. Boli to stupnice, akordy, valčíky, polky, pochody a rôzny materiál, za čo mu taktiež zo srdca úprimne ďakujem. Po tom všetkom, čo mi pomáhal, stal sa aj zo mňa vojenský muzikant; dva roky som pôsobil v Liptovskom Sv. Mikuláši, potom 36 rokov ako muzikant z povolania v Bratislave – hudba ministerstva vnútra. Hral som barytón, na baskrídlovku a pozaune. ešte raz Števkovi veľmi pekne ďakujem a prajem mu od Pána Boha veľa zdravíčka.

Jožko Turčan (27. 10. 2007)

60. narodeniny Štefana Patrnčiaka

Pred šesťdesiatimi rokmi, keď mraz už kvietky
na okna maľoval, doniesol Svätý Mikuláš dieťa
pre matku ako najmilší dar. Preto ho iba matke
priniesol, lebo otec si povinnosti vojenčiny konal.

Bolo to dieťatko veľmi milé, smialo sa, plakalo,
papalo a spalo ako iné. Prorocké ženičky ho obdivovali
a krásnu budúcnosť mu predpovedali. To je ženská zadosť,
alebo snáď slabosť voľajaká, veď vtedy nik nevie, čo ho čaká.

Ešte je len dieťa v plienočkách povité, už chcú ľudia
vedieť, čo je v ňom ukryté. Čo je v ňom ukryté a čo
naňho čaká, každý chce uhádnuť, zvedavosť ho láka.
No ja si spomínam na tvoj mladý život po dobu vojaka.

Keď bol chlapec malý, sajdaček mu dali, s voňavým
osúškom ovce pásť poslali. Ovečky pásaval po zelenom háji,
keď si pri nich spieval, zvončeky mu hrali,
na horských pasienkoch kvietočky voňali.

No jeho nestrhli ovečky a kvietky, on by chcel
študovať, len nemal prostriedky. Po dlhšom čakaní
príležitosť prišla, keď terchovská mlaď hudbu
budovala, tam našla potravu jeho myseľ bystrá.

Po horách, dolinách, na pustom salaši, rozlieha
trúbky hlas, kde Števko valaší. Zavše i ovečky
pozdvihli si hlavy, aby ho zvončekmi nevyrušovali.
Na kosodrevinu začal spievať vtáčik, prečo by nespieval,
veď mu hrá miláčik.

Prvé kroky z domu, čo mladík urobí, viedli ho od oviec
do vojenskej služby. A tam sa daroval dobrovoľnej službe,
aby získal vedu, venoval sa hudbe. Na vojne sa točí
ako vietor duje, jedných povyšuje, druhých degraduje.

Tá svetová vojna, pre súkromné plány priniesla poruchy,
namiesto trúbky mu dali zbraň do ruky a musel ísť
na front, čo bol veľmi krutý. Všade kolo neho hromovský
hlas hučí, on bol poranený a jeho kamarát, zomrel mu v náručí.

A keď sa vylieči znova na front musí, po stránke bojovej
veľa toho skúsi. Pri všetkých ťažkostiach nádeje nestrácal,
ku svojim štúdiám najradšej sa vracal. S vypätím všetkých síl
zmohol úkol ťažký, zakončil štúdium, predmet svojej lásky.

Na poli umenia stal sa hudobníkom, v občianskom živote
dobrým úradníkom, na obranu štátu chrabrým bojovníkom.
Teraz na dôchodku, nech mu Pán Boh žehná a na mnoho
rokov zachová mu zdravie i jeho rodinke, to mu ujec praje.

Jozef Meško - Kvaček

Poznámka: Uverejnená báseň sa nachádza v liste, ktorý poslal salezián, kamenár a ľudový básnik Jozef Meško – Kvaček Štefanovi Patrnčiakovi pri príležitosti jeho 60. narodenín.

Fotografie

Štefan Patrnčiak s kapelou

Štefan Patrnčiak s kapelou

Štefan Patrnčiak s matkou a manželkou

Štefan Patrnčiak s matkou a manželkou