Štefan Patrnčiak
verzia pre tlač
Základné údaje
* 06.12.1919, Terchová
+ 24.12.2008, Terchová
hudobník
Texty o osobnosti
Život Štefana Patrnčiaka
V medzivojnovom období 20. storočia sa začína aj v Terchovej postupne rozvíjať čulý spoločenský,
kultúrny, duchovný i športový život. Pri formovaní jeho neľahkých začiatkov stáli okrem učiteľov
a kňazov najmä mladí obetaví nadšenci, ktorým ležal na srdci osud a dôstojná životná úroveň obyvateľov rodnej dediny.
Štefan Patrnčiak bol najmladším členom dychovej hudby, ktorá vznikla v Terchovej zásluhou vedenia
obce a telovýchovnej jednoty Orol v roku 1931 (mal vtedy 12 rokov). O činnosti dychovky napísal
po takmer 65 rokoch zaujímavé svedectvo, ktoré vyšlo ako samostatná kapitola v knihe Boli časy, boli...
„...To, že som bol najmladší v celom muzikantskom kolektíve, ma napĺňalo veľkou hrdosťou,
veď som bol rovnocenným partnerom starších mládencov i ženáčov. V porovnaní s nimi som mal
ešte dokonca niečo navyše. Išlo o takzvaný 'nátisk', ktorý som získal pri vytrubovaní poľnicou
(trúba bez piestov). Tá nikdy nemohla chýbať na salaši, či už Podžiarom, alebo na Kravarskom.
Len čo si pán kapelník všimol, čím disponujem, ihneď mi pridelil hlavný nástroj – krídlovku. Tento nástroj
ma potom dlhý čas sprevádzal na mojich muzikantských cestách; či už to bolo pri hraní v Terchovej,
vo vojenskej hudbe v rokoch 1938 – 1949, alebo v rôznych orchestroch, kde som hrával popri
svojom zamestnaní.“ (Š. Patrnčiak).
Dychová hudba účinkovala v Terchovej pri príležitosti všetkých významnejších cirkevných aj
svetských sviatkov, niekoľkokrát hrala pri nedeľňajších bohoslužbách, odprevádzala pútnikov
na Staré Hory, do Levoče i do Poľska, pri návrate ich vítala späť doma. Na objednávku pravidelne
hrávala na zábavách, majálesoch, školských slávnostiach, futbalových zápasoch, pohreboch, narodeninách
rodákov a vplyvných osobností (mecenášov). Príležitostne sa predstavila aj mimo hraníc Terchovej
(procesia do Višňového, Dolná Tižina, Priekopa...). Svoju príslušnosť k telovýchovnej jednote Orol
prejavovali členovia dychovky nosením orolských čapíc s krásnym orlím pierkom.
„Našimi vystúpeniami, ktoré neboli motivované peniazmi, sme sa snažili čo
najlepšie reprezentovať rodnú obec i telovýchovnú jednotu Orol. Vo väčšine prípadov
hrala kapela zadarmo, respektíve za úhradu réžie a občerstvenia.“ (Š. Patrnčiak, 1995).
Posledné jeho vystúpenia s dychovou hudbou sa uskutočnili na jar 1938. V letných
a jesenných mesiacoch toho pamätného roka narukovali viacerí hudobníci – medzi nimi aj
Š. Patrnčiak, ktorý sa o krátky čas stal vôbec prvým terchovským profesionálnym hudobníkom.
(Ešte predtým si ho režisér Martin Frič vybral ako prvého alternanta postavy Janka v úspešnom
filmovom spracovaní Jánošíka z roku 1935. Rolu Janka, ako je všeobecne známe, stvárnil iný Terchovec Filip Dávidík.)
Počas trvania Slovenskej republiky (1939 – 1945) pôsobil čatár Š. Patrnčiak ako vojenský muzikant v
Prešove; v posádkovej dychovej hudbe hral na krídlovku. Iný terchovský hudobník, nedávno zosnulý Jozef Turčan,
si nejeden raz zaspomínal, ako mu jeho bývalý kapelník posielal z Prešova notový materiál. Išlo o stupnice,
akordy, valčíky, polky, pochody a iný materiál, ktorý dokázal Turčan plnohodnotne zužitkovať.
(Ako profesionál potom 36 rokov hral v hudbe ministerstva vnútra.)
Po skončení vojny pôsobil Š. Patrnčiak v Levickej posádke. V neďalekom Hronskom Beňadiku
mali svoje sídlo saleziáni, pričom ich hospodárom bol ďalší rodák z Terchovej, Štefanov ujec
Jozef Meško-Kvaček. Rehoľa saleziánov sa vždy orientovala na výchovu mládeže v modernejšom a
najmä tvorivom duchu. Preto sa agilný J. Meško-Kvaček obrátil na mladšieho spolurodáka.
Pracovné stretnutia oboch zanietených Terchovcov postupne vyústili do vzájomnej spolupráce medzi
saleziánmi a vojakmi Levickej posádky. Pod starostlivým vedením Š. Patrnčiaka účinkovali
uniformovaní hudobníci na svätých omšiach, kultúrno-spoločenských a športových podujatiach, neskôr
pribudla aj ich obetavá pomoc pri rôznych stavebných a poľnohospodárskych prácach. Osobitne treba spomenúť
bohatý športový život, konkrétne futbalové, volejbalové a stolnotenisové turnaje, na ktorých sa okrem vojakov
a saleziánov zúčastňovali i okolité obce. J. Meško-Kvaček, organizačná duša všetkých naznačených aktivít,
so svojich spomienkach na toto obdobie uvádza, že na turnajoch sa hralo o „väčšie či menšie košíky,
naplnené všakovakými dobrotami, no nechýbala ani fľaška alebo demižónik, naplnený spracovanou úrodou
z tamojších viníc. Športové podujatia s dobrovoľným vstupným sme otvárali i uzavierali, ako ináč,
hudbou. Hralo sa na počesť víťaza a všetko sa končilo zábavou...“
Po presťahovaní do Bratislavy sa Štefan Patrnčiak venoval hudbe len príležitostne a
ťažko znášal, že od nej upustil (najčastejšie hrával doma). Pracoval ako hlavný zásobovač
v Stavoindustrii, kde sa podieľal i na organizovaní športových podujatí. Neskôr bol pracovníkom kádrového
oddelenia Štátneho projektového typizačného ústavu. Po emigrácii dcéry ho preradili na post technického úradníka...
Azda najväčšiu záľubu našiel v práci vo svojej záhrade, ktorej sa roky starostlivo venoval.
Peter Cabadaj
Nevymyslený príbeh
On: Jozef Meško – Kvaček, terchovský
rodák, salezián, hospodár vo Svätom
Beňadiku (ako ujec).
Ja: Štefan Patrnčiak, terchovský
rodák, vojak – gážista pri vojenskej
hudbe v Leviciach, na skok do Beňadiku
(ako synovec).
Povojnové obdobie nebolo jednoduché. Prechod frontu zanechal
v každom kúte Slovenska svoje stopy.
Niekde viac, inde menej.
občania Terchovej, pamätajúci sa na prechod frontu a ťažké
viacdenné boje o obec, vzhľadom na
dobre vybudovaný niekoľkopásmový
systém obrany v horizonte Baraniarky
– Príslop – Sokolie – Veľké Rovne –
Oblaz – Mravečník, spomínajú na
túto skutočnosť s trpkosťou. obdobne
tomu bolo aj vo Svätom Beňadiku,
keď sa prechod frontu zastavil na
rieke Hron. Po skončení vojny ostalo
tamojšie hospodárstvo saleziánov
s kláštorom v nezávideniahodnom
stave. Za týchto okolností akákoľvek
pomoc saleziánom bola vítaná a povzbudivá.
o saleziánoch vieme, že ako
členovia rímskokatolíckej rehole sa
zaoberajú predovšetkým výchovou
mládeže, založenou na modernom
základe. V Beňadiku pôsobil ako
hospodár aj môj ujec Jozef Meško
– Kvaček, rodák z Terchovej. Po
niekoľkých stretnutiach s ujcom sme
začali rozmýšľať o možnej vzájomnej
spolupráci. Kým zo začiatku to bolo
len zopár kolegov – hudobníkov,
postupne sa vyvinula spolupráca
s desiatkami vojakov levickej posádky. Najprv naša spolupráca
spočívala prevažne v hudobnom
účinkovaní na omšiach, ako i na
rôznych kultúrno - spoločenských
či športových podujatiach. Časom
sa však organizovali už aj pomocné
práce bez úplaty pri rôznych stavebných a poľnohospodárskych činnostiach.
Saleziáni v Beňadiku totiž vlastnili veľkú
záhradu a vinicu. Po športovej stránke to
boli najmä vzájomné futbalové, stolnotenisové a volejbalové zápasy, na ktorých
sa okrem nás, vojakov a saleziánov,
zúčastňovali aj okolité obce. Hrali sme
obyčajne o väčšie či menšie košíky,
naplnené všakovakými dobrotami, no nenechýbala ani fľaška alebo demižónik,
naplnený spracovanou úrodou z tamojších viníc.
To všetko mal na starosti práve môj
ujec Jozef Meško – Kvaček, za výdatnej
podpory malých i väčších dobrodincov
(po dnešnom sponzorov). Športové
podujatia sme otvárali, ako ináč, hudbou.
Hralo sa víťazom (aj na záver) a všetko
sa končilo zábavou s posedením a dobrovoľným vstupným.
Štefan Patrnčiak
List od Jozefa Tučana
Čatár Štefan Patrnčiak bol za Slovenského
štátu povolaním vojenský muzikant
v Prešove. Hral v dychovej hudbe na
krídlovku. Toto nadanie získal už v
rodnej Terchovej, v dychovke, ktorú
riadil kapelník Repkovský. Ja, Jozef
Turčan, išiel som v jeho šľapajach, za čo
Štefankovi veľmi ďakujem. on bol mojím
kapelníkom a z Prešova mi posielal notový
materiál. Boli to stupnice, akordy, valčíky,
polky, pochody a rôzny materiál, za čo
mu taktiež zo srdca úprimne ďakujem.
Po tom všetkom, čo mi pomáhal, stal sa
aj zo mňa vojenský muzikant; dva roky
som pôsobil v Liptovskom Sv. Mikuláši,
potom 36 rokov ako muzikant z povolania
v Bratislave – hudba ministerstva vnútra.
Hral som barytón, na baskrídlovku
a pozaune. ešte raz Števkovi veľmi pekne
ďakujem a prajem mu od Pána Boha veľa
zdravíčka.
Jožko Turčan (27. 10. 2007)
60. narodeniny Štefana Patrnčiaka
Pred šesťdesiatimi rokmi, keď mraz už kvietky
na okna maľoval, doniesol Svätý Mikuláš dieťa
pre matku ako najmilší dar. Preto ho iba matke
priniesol, lebo otec si povinnosti vojenčiny konal.
Bolo to dieťatko veľmi milé, smialo sa, plakalo,
papalo a spalo ako iné. Prorocké ženičky ho obdivovali
a krásnu budúcnosť mu predpovedali. To je ženská zadosť,
alebo snáď slabosť voľajaká, veď vtedy nik nevie, čo ho čaká.
Ešte je len dieťa v plienočkách povité, už chcú ľudia
vedieť, čo je v ňom ukryté. Čo je v ňom ukryté a čo
naňho čaká, každý chce uhádnuť, zvedavosť ho láka.
No ja si spomínam na tvoj mladý život po dobu vojaka.
Keď bol chlapec malý, sajdaček mu dali, s voňavým
osúškom ovce pásť poslali. Ovečky pásaval po zelenom háji,
keď si pri nich spieval, zvončeky mu hrali,
na horských pasienkoch kvietočky voňali.
No jeho nestrhli ovečky a kvietky, on by chcel
študovať, len nemal prostriedky. Po dlhšom čakaní
príležitosť prišla, keď terchovská mlaď hudbu
budovala, tam našla potravu jeho myseľ bystrá.
Po horách, dolinách, na pustom salaši, rozlieha
trúbky hlas, kde Števko valaší. Zavše i ovečky
pozdvihli si hlavy, aby ho zvončekmi nevyrušovali.
Na kosodrevinu začal spievať vtáčik, prečo by nespieval,
veď mu hrá miláčik.
Prvé kroky z domu, čo mladík urobí, viedli ho od oviec
do vojenskej služby. A tam sa daroval dobrovoľnej službe,
aby získal vedu, venoval sa hudbe. Na vojne sa točí
ako vietor duje, jedných povyšuje, druhých degraduje.
Tá svetová vojna, pre súkromné plány priniesla poruchy,
namiesto trúbky mu dali zbraň do ruky a musel ísť
na front, čo bol veľmi krutý. Všade kolo neho hromovský
hlas hučí, on bol poranený a jeho kamarát, zomrel mu v náručí.
A keď sa vylieči znova na front musí, po stránke bojovej
veľa toho skúsi. Pri všetkých ťažkostiach nádeje nestrácal,
ku svojim štúdiám najradšej sa vracal. S vypätím všetkých síl
zmohol úkol ťažký, zakončil štúdium, predmet svojej lásky.
Na poli umenia stal sa hudobníkom, v občianskom živote
dobrým úradníkom, na obranu štátu chrabrým bojovníkom.
Teraz na dôchodku, nech mu Pán Boh žehná a na mnoho
rokov zachová mu zdravie i jeho rodinke, to mu ujec praje.
Jozef Meško - Kvaček
Poznámka: Uverejnená báseň sa nachádza v liste, ktorý poslal salezián, kamenár a ľudový básnik
Jozef Meško – Kvaček Štefanovi Patrnčiakovi pri príležitosti jeho 60. narodenín.
Fotografie
Štefan Patrnčiak s kapelou
Štefan Patrnčiak s matkou a manželkou
