Pavol Gábor
verzia pre tlač
Základné údaje
* 01.12.1932, Varín
+ 28.08.2003, Bratislava
spevák
Texty o osobnosti
Spomienka na Pavla Gábora
Keď sa povie Pavol Gábor, tak zainteresovaní
veľmi dobre vedia, že za touto
renomovanou autorskou značkou sa skrývajú
desiatky úspešných operných kreácií,
stovky vystúpení v operetách, účinkovanie
na prestížnych zahraničných pódiách, jedinečná
interpretácia slovenských ľudových
piesní, hlboký vzťah k našej ľudovej kultúre
a tradíciám. Presuňme sa však v prúdení
času späť a aspoň v stručnosti načrtnime
portrét umelca, ktorý bol vždy hrdý
na to, odkiaľ pochádza, kde sú jeho korene
a nevyčerpateľné inšpiračné zdroje.
Pavol Gábor sa narodil 1. 12. 1932 vo
Varíne. Po maturite na Reálnom gymnáziu
v Žiline, krátkom štúdiu architektúry
a trojročnom pôsobení na bratislavskom
konzervatóriu v triede prof. I. Černeckej
absolvoval štúdium operného a koncertného
spevu na Vysokej škole múzických
umení (VŠMU) v Bratislave (1960). Pedagogicky
ho viedli prof. Anna Korínska
a v poslednom roku štúdia Dr. Janko Blaho.
Podobne ako spomínaný pedagóg –
prvý slovenský profesionálny operný spevák
– aj Pavol Gábor počas svojej aktívnej
speváckej kariéry prenikol do viacerých
oblastí vokálneho umenia. Výnimočné sú
jeho zásluhy najmä na poli interpretácie,
ale i propagácie slovenskej ľudovej piesne
doma aj v medzinárodnom meradle.
Z hľadiska osobnostného profilu však
jednoznačne platí, že bol v prvom rade
úspešným operným sólistom (tenoristom),
ktorý v v priebehu 60., 70. a 80. rokov
minulého storočia významnou mierou
prispel k profilovaniu prvej slovenskej
opernej scény. Mimochodom, na jej javisku
sa po prvý raz predstavil v roku 1958
ešte ako poslucháč 3. ročníka VŠMU
v podarenej epizóde Tanečného majstra
(opera G. Pucciniho Manon Lescaut).
V roku 1959 sa stáva sólistom opery
Slovenského národného divadla (SND),
ktorej zostal verný takmer štyri decéniá.
S mimoriadnym úspechom stvárňuje najmä
komediálne úlohy, ktoré boli blízke
jeho prirodzenému naturelu. Ako vynikajúci
komediálny buffo tenor a tvárny predstaviteľ
rôznych typov si získava sympatie
odbornej i širšej kultúrnej verejnosti.
S húževnatosťou a nástojčivosťou však
rozširuje svoj repertoár o žánrovo najrozličnejšie
postavy domáceho aj svetového
operného umenia. Kritika nejeden raz ocenila
Gáborov dynamický vokálny
i herecký prejav, výrazovú bezprostrednosť
a spevácku vyváženosť.
V tejto súvislosti pripomenieme jeho nezabudnuteľné
role v operách Barbier zo
Sevilly (Gróf Almaviva, 1968, 1978), Figarova
svadba (Basilio, 1971, 1980), Eugen
Onegin (Triquet, 1963, 1972, 1978),
Sen noci svätojánskej (Puk, 1962), Cisárove
nové šaty (Minister, 1969), Vzkriesenie
(Smelkov, 1976) či Predaná nevesta
(Vašek, 1983).
Za umelcovu vrcholnú kreáciu v zmysle
charakterovej reflexie sa považuje stvárnenie
titulnej postavy Brittenovho Alberta
Herringa (1966). Aj napriek úsmevnému
zovňajšku je Gáborova interpretácia plná
hlbokej ľudskej dimenzie, výrazná vývinom
charakteru a bohatstvom náladových
poltónov. Súveká kritika túto kreáciu porovnávala
s rozmerom klasickej interpretácie
londýnskeho Petra Pearsa zo svetovej
premiéry diela. Za uvedenú postavu
Alberta Herringa bol Pavol Gábor vyznamenaný
ocenením „Najlepší herecký výkon
roka v Opere SND“!
Pavol Gábor pomerne často hosťoval na
operných scénach doma (Praha, Ostrava,
Banská Bystrica, Košice...) i v zahraničí
(Belgicko, Nemecká spolková republika,
Grécko, Irán...), s Operou SND absolvoval
viacero zahraničných zájazdov (Sovietsky
zväz, Holandsko, Nemecká spolková republika,
Španielsko, Bulharsko, Rumunsko,
Juhoslávia...). V rokoch 1967 – 1968
spieval v opere v Hamburgu.
Osobitný rozmer umelcovho záujmu
predstavuje ľudová pieseň. V čase, keď
v povedomí verejnosti, hlavne u mladej
generácie, bohatstvo ľudovej tradície ustupovalo
agresívnemu mediálnemu tlaku
modernej i módnej tanečnej hudby
(prevažne cudzej), vytrvalý Pavol Gábor
odvážne a v intenciách svojich profesionálnych
predchodcov držal líniu vyhraneného,
autentického interpreta slovenskej
ľudovej piesne. Dobová kritika na margo
toho uviedla, že v prípade Pavla Gábora
platí, že „ani pre profesionálnych operných
či koncertných umelcov nie je dehonestujúce
zameniť kostým, smoking či frak
za ľudový kroj, orchester za ľudovú hudbu
a najvyspelejšieho poslucháča vážnej hudby
za najspontánnejšieho milovníka ľudovej
hudby, či zábavnej múzy. V tomto nadviazal
Pavol Gábor na tradíciu našich
veľkých spevákov, ako boli Janko Blaho,
Štefan Hoza, Mária Kišonová – Hubová,
Elena Kittnarová...“ (Gašpar Tribel,
1982)
Už ako chlapec sa Pavol Gábor predstavil
na rôznych súťažiach ľudovej umeleckej
tvorivosti. Ako stredoškolák založil
v Žiline tanečno-spevácky súbor Sekera,
ktorý svojimi temperamentnými tancami
a pôsobivou interpretáciou žal úspechy
v okresnom, krajskom i celoslovenskom
meradle. Úspešne sa mladý Pavol Gábor
predstavil aj na I. celoslovenskom folklórnom
festivale vo Východnej, kde, mimochodom,
stretol tanečníčku a neskôr vernú
životnú partnerku, terchovskú rodáčku
Ľudmilu, rodenú Meškovú. Spoločne reprezentovali
svoju vlasť na Svetových
festivaloch mládeže a študentstva vo Varšave
(1955) a vo Viedni (1959), odkiaľ si
priviezli najvyššie ocenenia v kategóriách
sólový ľudový spev a tanec, ako
i v kategórii sólový párový ľudový tanec.
Ľudmila Gáborová sa dokonca pretancovala
až do svetoznámej Laterny magiky
v Prahe. Pavol Gábor zas zvíťazil na renomovanom
Medzinárodnom hudobnom
festivale sólistov a hudobných telies
v juhowaleskom mestečku Llangollen
(1958). O 38 rokov neskôr triumfovali na
tomto celosvetovom festivale aj Bratia
Muchovci z Terchovej...
Pavol Gábor spieval ako sólista napríklad
s Lúčnicou, SĽUK-om, spolupracoval
s významnými osobnosťami ľudovej
hudby (primáši Samko Dudík, Slávek Volavý
a iní), ako aj s ďalšími profesionálnymi
zoskupeniami a ľudovými hudbami.
„Slovenskú ľudovú pieseň propagoval
v širokom geografickom kontexte, spieval
piesne takmer zo všetkých regiónov Slovenska.
Nebola mu cudzia žánrová pestrosť
ľudovej piesne. Autenticky
a originálne spieval piesne žartovné, ľúbostné,
svadobné i cigánske.
A k zbojníckym akoby ho už predurčovala
kolíska rodného kraja.“ (Jaroslav Blaho)
V tejto súvislosti treba opätovne zdôrazniť,
že rodný jánošíkovský kraj, ku ktorému
sa vždy hrdo a úprimne hlásil, výrazne
poznamenal umelcov osobnostný profil.
Akoby vitalita a energia malofatranských
zurčiacich potôčikov, strmých brál
i vlahých lúk životodarne pôsobili na spevákove
interpretačné majstrovstvo. Vieme,
že sa tiež do tohto magického kraja
rád vracal, aby mu symbolicky splatil pomyselné
dlžoby za inšpirácie, za vrodenú
lásku k spevu, za všetko, čo ľudová melódia
a ľudová pieseň preňho znamenali.
Boli vzájomne, harmonicky prepojení,
navzájom sa obohacovali, vždy si boli
blízki a blízko seba...
„Ako rodák z Varína, kraja legendárneho
Jánošíka známeho terchovskou
„nebeskou“ muzikou, ktorá mi znela už
pri kolíske a sprevádzala ma celým mojím
detstvom, prilipol som k ľudovej
piesni, stala sa mi piesňou srdca a dala
mi i predpoklady pre štúdium spevu.
A tak som sa priam náväzne stal spevákom-
profesionálom. Veď aj naše prvé
opery Krútňava či Jánošík rovnako
čerpali z ľudovej melodiky, a preto ich
mám mimoriadne rád. Aj keď operné
a koncertné požiadavky sú iné na speváka,
než ľudová pieseň, rád sa vždy
vraciam k chlapským piesňam rodného
kraja, ba rád spievam i piesne z celého
Slovenska. A tak to u mňa na seba naväzuje
a vzájomne sa prelína, či napája...
Z ľudových piesní mám veľmi rád
zbojnícke, pre ich clivú údernosť: Povedzte
mojej materi; detvianske
„rozkazovačky“: Zajali, zajali mojej milej
ovce; východniarske: Odkazujem svojej
žene, že ja v karčme, ne v koscele; záhoracké-
verbunkošské: Na Myjave pod
lipkami, verbujú tam hradní páni;
a napokon piesne môjho rodného kraja,
Terchovskej doliny: Nebudem sa ženiť
chrma v lete, keď budú čerešne v bielem
kvete, keď budú ovečky na salaši, ja budem
s mámilú pri sobáši!...“ (Pavol Gábor,
1982)
Dlhoročná úspešná umelecká činnosť
Pavla Gábora našla svoju odozvu aj
v podobe mnohých ocenení
a vyznamenaní. Za všetky spomenieme
titul zaslúžilého umelca, ktorý získal
v roku 1982. Životné osudy a dielo Pavla
Gábora sa s definitívnou platnosťou uzavreli
28. 8. 2003 v Bratislave. Pochovaný je
v Slávičom údolí vedľa hrobov ďalších
významných osobností slovenskej kultúry
a spoločenského života.
Čestné občianstvo Obce Terchová in
memoriam sa udeľuje majstrovi Pavlovi
Gáborovi za jeho celoživotný osobnostný,
tvorivý a umelecký prínos na poli interpretácie,
propagácie, rozvíjania a šírenia
ľudovej tradície a kultúry rodného Jánošíkovho
kraja. Zároveň s tým ale jedným
dychom zdôrazňujeme, že si v Terchovej
hlboko vážime a ctíme aj umelcove pôsobenie,
renomé a úspechy, ktoré dosiahol
v oblasti vážnej hudby.
Peter Cabadaj
Fotografie
Pavol Gábor
Archív SND
Odkazy
O Pavlovi Gáborovi na Wikipedii
Zomrel Pavol Gábor
Pavol Gábor čestným Terchovcom