Pavol Gábor

verzia pre tlač
Pavol Gábor - portrét

Základné údaje

* 01.12.1932, Varín
+ 28.08.2003, Bratislava

spevák

Texty o osobnosti

Spomienka na Pavla Gábora

Keď sa povie Pavol Gábor, tak zainteresovaní veľmi dobre vedia, že za touto renomovanou autorskou značkou sa skrývajú desiatky úspešných operných kreácií, stovky vystúpení v operetách, účinkovanie na prestížnych zahraničných pódiách, jedinečná interpretácia slovenských ľudových piesní, hlboký vzťah k našej ľudovej kultúre a tradíciám. Presuňme sa však v prúdení času späť a aspoň v stručnosti načrtnime portrét umelca, ktorý bol vždy hrdý na to, odkiaľ pochádza, kde sú jeho korene a nevyčerpateľné inšpiračné zdroje.

Pavol Gábor sa narodil 1. 12. 1932 vo Varíne. Po maturite na Reálnom gymnáziu v Žiline, krátkom štúdiu architektúry a trojročnom pôsobení na bratislavskom konzervatóriu v triede prof. I. Černeckej absolvoval štúdium operného a koncertného spevu na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave (1960). Pedagogicky ho viedli prof. Anna Korínska a v poslednom roku štúdia Dr. Janko Blaho. Podobne ako spomínaný pedagóg – prvý slovenský profesionálny operný spevák – aj Pavol Gábor počas svojej aktívnej speváckej kariéry prenikol do viacerých oblastí vokálneho umenia. Výnimočné sú jeho zásluhy najmä na poli interpretácie, ale i propagácie slovenskej ľudovej piesne doma aj v medzinárodnom meradle. Z hľadiska osobnostného profilu však jednoznačne platí, že bol v prvom rade úspešným operným sólistom (tenoristom), ktorý v v priebehu 60., 70. a 80. rokov minulého storočia významnou mierou prispel k profilovaniu prvej slovenskej opernej scény. Mimochodom, na jej javisku sa po prvý raz predstavil v roku 1958 ešte ako poslucháč 3. ročníka VŠMU v podarenej epizóde Tanečného majstra (opera G. Pucciniho Manon Lescaut).

V roku 1959 sa stáva sólistom opery Slovenského národného divadla (SND), ktorej zostal verný takmer štyri decéniá. S mimoriadnym úspechom stvárňuje najmä komediálne úlohy, ktoré boli blízke jeho prirodzenému naturelu. Ako vynikajúci komediálny buffo tenor a tvárny predstaviteľ rôznych typov si získava sympatie odbornej i širšej kultúrnej verejnosti. S húževnatosťou a nástojčivosťou však rozširuje svoj repertoár o žánrovo najrozličnejšie postavy domáceho aj svetového operného umenia. Kritika nejeden raz ocenila Gáborov dynamický vokálny i herecký prejav, výrazovú bezprostrednosť a spevácku vyváženosť.

V tejto súvislosti pripomenieme jeho nezabudnuteľné role v operách Barbier zo Sevilly (Gróf Almaviva, 1968, 1978), Figarova svadba (Basilio, 1971, 1980), Eugen Onegin (Triquet, 1963, 1972, 1978), Sen noci svätojánskej (Puk, 1962), Cisárove nové šaty (Minister, 1969), Vzkriesenie (Smelkov, 1976) či Predaná nevesta (Vašek, 1983).

Za umelcovu vrcholnú kreáciu v zmysle charakterovej reflexie sa považuje stvárnenie titulnej postavy Brittenovho Alberta Herringa (1966). Aj napriek úsmevnému zovňajšku je Gáborova interpretácia plná hlbokej ľudskej dimenzie, výrazná vývinom charakteru a bohatstvom náladových poltónov. Súveká kritika túto kreáciu porovnávala s rozmerom klasickej interpretácie londýnskeho Petra Pearsa zo svetovej premiéry diela. Za uvedenú postavu Alberta Herringa bol Pavol Gábor vyznamenaný ocenením „Najlepší herecký výkon roka v Opere SND“!

Pavol Gábor pomerne často hosťoval na operných scénach doma (Praha, Ostrava, Banská Bystrica, Košice...) i v zahraničí (Belgicko, Nemecká spolková republika, Grécko, Irán...), s Operou SND absolvoval viacero zahraničných zájazdov (Sovietsky zväz, Holandsko, Nemecká spolková republika, Španielsko, Bulharsko, Rumunsko, Juhoslávia...). V rokoch 1967 – 1968 spieval v opere v Hamburgu.

Osobitný rozmer umelcovho záujmu predstavuje ľudová pieseň. V čase, keď v povedomí verejnosti, hlavne u mladej generácie, bohatstvo ľudovej tradície ustupovalo agresívnemu mediálnemu tlaku modernej i módnej tanečnej hudby (prevažne cudzej), vytrvalý Pavol Gábor odvážne a v intenciách svojich profesionálnych predchodcov držal líniu vyhraneného, autentického interpreta slovenskej ľudovej piesne. Dobová kritika na margo toho uviedla, že v prípade Pavla Gábora platí, že „ani pre profesionálnych operných či koncertných umelcov nie je dehonestujúce zameniť kostým, smoking či frak za ľudový kroj, orchester za ľudovú hudbu a najvyspelejšieho poslucháča vážnej hudby za najspontánnejšieho milovníka ľudovej hudby, či zábavnej múzy. V tomto nadviazal Pavol Gábor na tradíciu našich veľkých spevákov, ako boli Janko Blaho, Štefan Hoza, Mária Kišonová – Hubová, Elena Kittnarová...“ (Gašpar Tribel, 1982)

Už ako chlapec sa Pavol Gábor predstavil na rôznych súťažiach ľudovej umeleckej tvorivosti. Ako stredoškolák založil v Žiline tanečno-spevácky súbor Sekera, ktorý svojimi temperamentnými tancami a pôsobivou interpretáciou žal úspechy v okresnom, krajskom i celoslovenskom meradle. Úspešne sa mladý Pavol Gábor predstavil aj na I. celoslovenskom folklórnom festivale vo Východnej, kde, mimochodom, stretol tanečníčku a neskôr vernú životnú partnerku, terchovskú rodáčku Ľudmilu, rodenú Meškovú. Spoločne reprezentovali svoju vlasť na Svetových festivaloch mládeže a študentstva vo Varšave (1955) a vo Viedni (1959), odkiaľ si priviezli najvyššie ocenenia v kategóriách sólový ľudový spev a tanec, ako i v kategórii sólový párový ľudový tanec. Ľudmila Gáborová sa dokonca pretancovala až do svetoznámej Laterny magiky v Prahe. Pavol Gábor zas zvíťazil na renomovanom Medzinárodnom hudobnom festivale sólistov a hudobných telies v juhowaleskom mestečku Llangollen (1958). O 38 rokov neskôr triumfovali na tomto celosvetovom festivale aj Bratia Muchovci z Terchovej...

Pavol Gábor spieval ako sólista napríklad s Lúčnicou, SĽUK-om, spolupracoval s významnými osobnosťami ľudovej hudby (primáši Samko Dudík, Slávek Volavý a iní), ako aj s ďalšími profesionálnymi zoskupeniami a ľudovými hudbami. „Slovenskú ľudovú pieseň propagoval v širokom geografickom kontexte, spieval piesne takmer zo všetkých regiónov Slovenska. Nebola mu cudzia žánrová pestrosť ľudovej piesne. Autenticky a originálne spieval piesne žartovné, ľúbostné, svadobné i cigánske.

A k zbojníckym akoby ho už predurčovala kolíska rodného kraja.“ (Jaroslav Blaho) V tejto súvislosti treba opätovne zdôrazniť, že rodný jánošíkovský kraj, ku ktorému sa vždy hrdo a úprimne hlásil, výrazne poznamenal umelcov osobnostný profil. Akoby vitalita a energia malofatranských zurčiacich potôčikov, strmých brál i vlahých lúk životodarne pôsobili na spevákove interpretačné majstrovstvo. Vieme, že sa tiež do tohto magického kraja rád vracal, aby mu symbolicky splatil pomyselné dlžoby za inšpirácie, za vrodenú lásku k spevu, za všetko, čo ľudová melódia a ľudová pieseň preňho znamenali. Boli vzájomne, harmonicky prepojení, navzájom sa obohacovali, vždy si boli blízki a blízko seba...

„Ako rodák z Varína, kraja legendárneho Jánošíka známeho terchovskou „nebeskou“ muzikou, ktorá mi znela už pri kolíske a sprevádzala ma celým mojím detstvom, prilipol som k ľudovej piesni, stala sa mi piesňou srdca a dala mi i predpoklady pre štúdium spevu. A tak som sa priam náväzne stal spevákom- profesionálom. Veď aj naše prvé opery Krútňava či Jánošík rovnako čerpali z ľudovej melodiky, a preto ich mám mimoriadne rád. Aj keď operné a koncertné požiadavky sú iné na speváka, než ľudová pieseň, rád sa vždy vraciam k chlapským piesňam rodného kraja, ba rád spievam i piesne z celého Slovenska. A tak to u mňa na seba naväzuje a vzájomne sa prelína, či napája... Z ľudových piesní mám veľmi rád zbojnícke, pre ich clivú údernosť: Povedzte mojej materi; detvianske „rozkazovačky“: Zajali, zajali mojej milej ovce; východniarske: Odkazujem svojej žene, že ja v karčme, ne v koscele; záhoracké- verbunkošské: Na Myjave pod lipkami, verbujú tam hradní páni; a napokon piesne môjho rodného kraja, Terchovskej doliny: Nebudem sa ženiť chrma v lete, keď budú čerešne v bielem kvete, keď budú ovečky na salaši, ja budem s mámilú pri sobáši!...“ (Pavol Gábor, 1982)

Dlhoročná úspešná umelecká činnosť Pavla Gábora našla svoju odozvu aj v podobe mnohých ocenení a vyznamenaní. Za všetky spomenieme titul zaslúžilého umelca, ktorý získal v roku 1982. Životné osudy a dielo Pavla Gábora sa s definitívnou platnosťou uzavreli 28. 8. 2003 v Bratislave. Pochovaný je v Slávičom údolí vedľa hrobov ďalších významných osobností slovenskej kultúry a spoločenského života.

Čestné občianstvo Obce Terchová in memoriam sa udeľuje majstrovi Pavlovi Gáborovi za jeho celoživotný osobnostný, tvorivý a umelecký prínos na poli interpretácie, propagácie, rozvíjania a šírenia ľudovej tradície a kultúry rodného Jánošíkovho kraja. Zároveň s tým ale jedným dychom zdôrazňujeme, že si v Terchovej hlboko vážime a ctíme aj umelcove pôsobenie, renomé a úspechy, ktoré dosiahol v oblasti vážnej hudby.

Peter Cabadaj

Fotografie

Pavol Gábor

Archív SND

Pavol Gábor

Odkazy

O Pavlovi Gáborovi na Wikipedii
Zomrel Pavol Gábor
Pavol Gábor čestným Terchovcom