Jozef Struhárňanský
verzia pre tlač
Základné údaje
* 31.10.1899, Terchová
+ 02.01.1991, Terchová
muzikant
Texty o osobnosti
Život Jozefa Struhárňanského
Kvočkovská muzika! Nie náhodou sa
objavila v celosvetovo úspešnom filme
režiséra Dušana Hanáka Obrazy starého
sveta. Tá nezabudnuteľná sekvencia vyjadrovala
presne to, čo som od útleho detstva
pociťoval ku Kvočkovskej muzike a
jej protagonistom. Svojský archaický interpretačný
štýl, veľké bezbrehé srdce a
zdravý dedinský humor, v ktorom bola v
kondenzovanej podobe sprítomnená storočná
ľudská skúsenosť a pamäť kvočkovských
hudcov.
Niekedy začiatkom 90. rokov 19.
storočia ich začal vnímať okolitý svet.
Jarmoky, zábavy, fašiangy, svadby, krštenia.
Raz na Kysuciach, inokedy na Orave,
potom v Žiline, ale najčastejšie v Terchovej.
Klasická sláčiková trojka, po domácky
vyhotovené hudobné nástroje, bohatý
repertoár a vždy plno počúvajúcich. To sa
muselo počúvať, keď sa svojich inštrumentov
ujali "nebeskí" muzikanti. Veru,
bola to Kvočkovská muzika, ktorej sa
ušiel ten magický prívlastok "nebeská",
dnes sa už všeobecne vzťahujúci na terchovský
hudobný prejav.
Mal som to šťastie zachytiť azda
posledné tvorivé vzopätie storočnej Kvočkovskej
muziky. Svadby na humnách,
Jánošíkove dni, či príležitostné stretnutia
priamo u nich. A keď si občas len tak
spontánne vyšli pred svoje skromné dreveničky
a spustili, mali ste v očiach autentický
obraz nefalšovaného starého sveta,
ktorý nevlastní nijaká galéria. Obraz živý,
precítený a sýtený spolupatričnosťou,
úprimnou hrdosťou na svoj pôvod, svoju
osadu. Obraz pestrý, do ktorého husle a
basička miesto štetca nanášali harmóniu a
inšpiráciu, nadčasovú polohu a podmanivé
obsahové odtiene. Obraz výsostne ľudský,
ktorý si jeho autori starostlivo strážili.
Veď išlo o najvyššiu hodnotu!
Nikdy by som si predtým ani len
nepomyslel, že raz budem písať nekrológ
za kvočkovským muzikantom. Na prahu
90. rokov však zomrel Jozef Struhárňanský.
A ja som bol oslovený. V tej chvíli
mi bolo jasné, že do nenávratna odchádza
ďalšia výrazná kapitola môjho detského
sveta. Drevená zvonica u Marunov so
smútkom v duši zvestovala, že stará
Kvočkovská muzika po sto rokoch dohrala.
"Do hrobu si odniesol svojich 92
odkrútených liet, nespočet muzikantských
fígľov a veľkú životnú skúsenosť. Skúsenosť
človeka, ktorý sa nebál ľuďom robiť
dobre. A ako to vedel! Kto počul hrať a
spievať Kvočkovcov, nemohol nepocítiť
blahodarné bodnutie pri srdci. Bodnutie,
ktoré na ľudskú bytosť prichádza vždy
vtedy, keď si uvedomí, že ešte stále okolo
nás a v nás niečo žije, niečo dýcha. S
Kvočkovskou muzikou sme pociťovali v
sebe tlenie kontinuity so svetom dávno
zašlým. Pri dnešnom závratnom tempe
možno povedať - už takmer predpotopným.
Najstarší Kvočkovec Jozef Struhárňanský
teda definitívne dohral. Dohral, aby ho
mohli priatelia, blízki a známi odprevadiť
na poslednej ceste. Muzikantská duša je
dušou citlivou. Ihneď pochopí, že bez muziky
nie je možná nijaká rozlúčka. Ani tá
posledná. Muzikanti hrali tie jeho, ostatní
spomínali na obrazy starého sveta, a on
sa v nebi zvítal so svojimi starými kamarátmi.
Nebeská muzika sa zišla v nebi. A
už aj ladia..." (1991)
Veruže mi zahraj
Kvočkovská muzika
aby som odpadol
ľuďom od jazyka
Peter Cabadaj
Cabadaj,P.: Na osobnú nôtu.
Terchová 1998, s. 19 a 62