Jozef Meško - Kvaček
verzia pre tlač
Základné údaje
* 24.11.1910, Terchová
+ 14.10.1985, Dolná Súča
rehoľník, ľudový básnik
Texty o osobnosti
Život Jozefa Mešku - Kvačeka
Do jeho rehoľného života kruto zasiahol
so všetkými svojimi dôsledkami
nemilosrdný rok 1950. Vlna drastických
likvidácií reholí nemohla
obísť ani Svätý Beňadik. Nadišiel
čas vyšetrovaní, psychických
i fyzických týraní, prostredníctvom
ktorých chcela komunistická zvôľa
vykonštruovať súdne procesy proti
predstaveným reholí. Jozefa Mešku - Kvačeka však nezlomili!
V roku 1936 odchádza
k saleziánom do Svätého Beňadika,
kde sa po troch rokoch príprav stáva
členom Saleziánskej spoločnosti. Po
vyššie spomenutých udalostiach sa
vrátil do rodnej Terchovej a pracoval
v miestnom kameňolome. Všetok
voľný čas obetoval zmysluplnej činnosti
a svoju vrodenú tvorivosť umne
pretavil do písania veršov, vyrezávania
z dreva, sekania do kameňa...
Meškova svojrázna poézia nenesie
nijaké známky vplyvu moderných
básnických smerov. Z jeho veršov
však vyžaruje silné optimistické fluidum,
ktoré harmonicky korešpondovalo
s povahou ich autora. Jednotlivé
básne reflektujú Meškovu vyhranenú
vieru, vzťah k rodisku, osobnostiam
slovenských, českých i svetových
dejín. Popri originálnom glosovaní
politického diania venoval osobitnú
pozornosť aj kultivovanému pranierovaniu
všakovakých ľudských slabostí a slabôstiek. Práve v tejto výrazovej
rovine mohol najviac uplatniť
svoj citlivý pozorovací
talent a zmysel pre vkusnú iróniu.
Menšia časť z jeho tvorby vyšla
knižne v posmrtnom výbere, ktorý
má názov Tridsať básní (1991).
Jozef Meško-Kvaček, človek
s pohnutým osudom a dobroprajným
srdcom, je pochovaný na cintoríne
v Terchovej.
Peter Cabadaj
Meško-Kvaček, J.: Tridsať básní. Terchová 1991
Cabadaj, P. – Križo, V.: Terchová. Terchová 2003, s. 126-127
Jozef Meško - Kvaček: V Terchovej hody menovali Martina
Keď boli hody, hostina,
V Terchovej to volali Martina.
Či zviera, či človek
mal moc jedla ktokoľvek.
V Riečnici hody, v Belej to bol pút,
V Terchovej to bolo Martina.
Keď si však vypili všade sa bili,
v tom boli rovnaká rodina.
Kolotoč nebol ani u jedných
na prvom mieste v programe.
Ožrať sa a potom biť,
to bolo ako povstanie.
Terchovčan len vtedy získal veľkú slávu,
keď mal na Martina dotlčenú hlavu.
A tomu sa tešil keď ho domov niesli
ako pretekári dolámanú káru.
To však boli len tí, čo nesprávne žili,
čo nie Martinovi ale Balanovi oddane slúžili.
Verili len tomu, keď jedli a pili,
a keď sa nakonci rúbali a bili.
Aj tých bolo veľa, ktorí sa modlili,
a čo od Martina ochranu prosili.
Prišli do kostola k Božiemu oltáru,
a konali službu na česť, Božiu slávu.
Zvyky boli vždy zlé i dobré vo svete,
tiež i na Martina v tom terchovskom svete.
Jedni sa v kostole litánie modlili,
a druhí po krčmách sto bohov hrešili.
Jarmok na Martina, v tom bola tá zloba,
zlodeji, korheli urážali Boha.
Zbojníci tí kradli, korheli sa bili,
všetci sa krútili ako nočné víly.
Martin bol biskupom, chudobných miloval,
ku všetkým bol štedrý, mnohých obdaroval.
Neraz aj nevhodným dával svoje dary,
a preto ho všetci veľmi radi mali.
Zanikli jarmoky, divoká hostina,
dnes sa už v Terchovej Martina len spomína.
Človek zneužíva často Božie dary,
a mladí to robia, čo ich učia starí.
Fotografie
Jozef Meško - Kvaček medzi mladými
Zľava: Jozef Patrnčiak, Bernard Hanuliak, Jozef Meško – Kvaček, Václav Patrnčiak
