Jozef Meško - Kvaček

verzia pre tlač
Jozef Meško - Kvaček - portrét

Základné údaje

* 24.11.1910, Terchová
+ 14.10.1985, Dolná Súča

rehoľník, ľudový básnik

Texty o osobnosti

Život Jozefa Mešku - Kvačeka

Do jeho rehoľného života kruto zasiahol so všetkými svojimi dôsledkami nemilosrdný rok 1950. Vlna drastických likvidácií reholí nemohla obísť ani Svätý Beňadik. Nadišiel čas vyšetrovaní, psychických i fyzických týraní, prostredníctvom ktorých chcela komunistická zvôľa vykonštruovať súdne procesy proti predstaveným reholí. Jozefa Mešku - Kvačeka však nezlomili!

V roku 1936 odchádza k saleziánom do Svätého Beňadika, kde sa po troch rokoch príprav stáva členom Saleziánskej spoločnosti. Po vyššie spomenutých udalostiach sa vrátil do rodnej Terchovej a pracoval v miestnom kameňolome. Všetok voľný čas obetoval zmysluplnej činnosti a svoju vrodenú tvorivosť umne pretavil do písania veršov, vyrezávania z dreva, sekania do kameňa...

Meškova svojrázna poézia nenesie nijaké známky vplyvu moderných básnických smerov. Z jeho veršov však vyžaruje silné optimistické fluidum, ktoré harmonicky korešpondovalo s povahou ich autora. Jednotlivé básne reflektujú Meškovu vyhranenú vieru, vzťah k rodisku, osobnostiam slovenských, českých i svetových dejín. Popri originálnom glosovaní politického diania venoval osobitnú pozornosť aj kultivovanému pranierovaniu všakovakých ľudských slabostí a slabôstiek. Práve v tejto výrazovej rovine mohol najviac uplatniť svoj citlivý pozorovací talent a zmysel pre vkusnú iróniu. Menšia časť z jeho tvorby vyšla knižne v posmrtnom výbere, ktorý má názov Tridsať básní (1991).

Jozef Meško-Kvaček, človek s pohnutým osudom a dobroprajným srdcom, je pochovaný na cintoríne v Terchovej.

Peter Cabadaj

Meško-Kvaček, J.: Tridsať básní. Terchová 1991
Cabadaj, P. – Križo, V.: Terchová. Terchová 2003, s. 126-127

Jozef Meško - Kvaček: V Terchovej hody menovali Martina

Keď boli hody, hostina,
V Terchovej to volali Martina.
Či zviera, či človek
mal moc jedla ktokoľvek.

V Riečnici hody, v Belej to bol pút,
V Terchovej to bolo Martina.
Keď si však vypili všade sa bili,
v tom boli rovnaká rodina.

Kolotoč nebol ani u jedných
na prvom mieste v programe.
Ožrať sa a potom biť,
to bolo ako povstanie.

Terchovčan len vtedy získal veľkú slávu,
keď mal na Martina dotlčenú hlavu.
A tomu sa tešil keď ho domov niesli
ako pretekári dolámanú káru.

To však boli len tí, čo nesprávne žili,
čo nie Martinovi ale Balanovi oddane slúžili.
Verili len tomu, keď jedli a pili,
a keď sa nakonci rúbali a bili.

Aj tých bolo veľa, ktorí sa modlili,
a čo od Martina ochranu prosili.
Prišli do kostola k Božiemu oltáru,
a konali službu na česť, Božiu slávu.

Zvyky boli vždy zlé i dobré vo svete,
tiež i na Martina v tom terchovskom svete.
Jedni sa v kostole litánie modlili,
a druhí po krčmách sto bohov hrešili.

Jarmok na Martina, v tom bola tá zloba,
zlodeji, korheli urážali Boha.
Zbojníci tí kradli, korheli sa bili,
všetci sa krútili ako nočné víly.

Martin bol biskupom, chudobných miloval,
ku všetkým bol štedrý, mnohých obdaroval.
Neraz aj nevhodným dával svoje dary,
a preto ho všetci veľmi radi mali.

Zanikli jarmoky, divoká hostina,
dnes sa už v Terchovej Martina len spomína.
Človek zneužíva často Božie dary,
a mladí to robia, čo ich učia starí.

Fotografie

Jozef Meško - Kvaček medzi mladými

Zľava: Jozef Patrnčiak, Bernard Hanuliak, Jozef Meško – Kvaček, Václav Patrnčiak

Jozef Meško - Kvaček medzi mladými