Ján Hanuliak

verzia pre tlač
Ján Hanuliak - portrét

Základné údaje

* 23.10.1921, Terchová
+ 05.08.2000, Chřibská, Česká republika

I. námestník Ministerstva vnútra ČSSR, generálmajor

Texty o osobnosti

Život Jána Hanuliaka

Meno generálmajora Jána Hanuliaka už mladším generáciám Terchovcov zrejme nič nehovorí. Tento náš rodák bojoval v rokoch druhej svetovej vojny po boku generála Ludvíka Svobodu v 1. československom armádnom zbore v ZSSR (Zväz sovietskych socialistických republík), v neskoršom období bol I. námestníkom ministra vnútra ČSSR a vyslaneckým radcom v Moskve. Hoci podstatnú časť života prežil v Čechách, kde napokon aj zomrel, na svoje rodisko nikdy nezabudol a nezanevrel. Túto skutočnosť najpôsobivejšie potvrdzujú jeho písomné spomienky na Terchovú.

„Rodná obec je rodná. Prežil som v nej počas svojej mladosti mnoho prekrásnych chvíľ, ale aj biedy, strastí a starostí, no i napriek tomu je to moja ,rodná´. Už ako chlapec som bol odkázaný starať sa sám o seba. V letných mesiacoch som chodieval s rybármi (nosil som im ruksaky) alebo turistami na Kriváň. V zime som zas nosieval ruksaky lyžiarom, keď išli lyžovať na Chleb či Grúň. Vždy som dostal nejakú korunu (najviac päť) za nosenie batohov, teda za celý deň práce. Mnoho chlapcov sa živilo podobne.“

Po ukončení ľudovej školy odišiel mladý J. Hanuliak v roku 1934 do Budatína, kde slúžil u grófa Gejzu Čákiho. V ďalšom období sa osem rokov živil ako príležitostný robotník v stavebníctve, poľnohospodárstve, pri lesných a banských prácach na Slovensku, v Čechách i v Rakúsku. Začiatkom apríla 1942 ho povolali na základnú vojenskú službu; v júni 1943 odišiel na Krym, kde sa pripojil k 1. pešej divízii Slovenskej armády. Koncom októbra toho istého roku prešiel na stranu Červenej armády. Za účasť v bojoch druhej svetovej vojny mu bolo udelených niekoľko vyznamenaní. Dňa 14. 10. 1946 bol J. Hanuliak prijatý do služieb vtedajšieho Zboru národnej bezpečnosti (ZNB). Po komunistickom prevrate vo februári 1948 sa aktívne zúčastňoval na činnosti represívnych orgánov nového režimu. V rôznych funkciách, a to najmä v rámci štruktúr smutne preslávenej Štátnej bezpečnosti (ŠtB), pôsobil na viacerých miestach vtedajšej Československej republiky, respektíve Československej socialistickej republiky (ČSSR).

Do obrodného procesu počas takzvanej Pražskej jari sa Hanuliak nezapojil. Naopak, bezprostredne po invázii vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 úzko spolupracoval so sovietskymi veliteľmi a bezpečnostnými orgánmi pri plnení zverených úloh a opatrení. Nebolo teda nijakou náhodou, že ho vo februári 1971 normalizačná moc menovala do funkcie námestníka Ministerstva vnútra ČSSR v Prahe. „Ako námestník prevzal zodpovednosť za riadenie hlavnej správy kontrarozviedky, hlavnej správy vojenskej kontrarozviedky, federálnej správy pasov a víz a štatistickoevidenčného odboru federálneho ministerstva vnútra. V polovici marca 1971 bol povýšený do hodnosti plukovníka a 4. mája 1972 do hodnosti generálmajora.“ (J. Sivoš)

Do funkcie I. námestníka ministra vnútra ČSSR ho vymenovali v polovici februára 1973. Neprislúcha nám detailnejšie písať a komentovať politickú kariéru J. Hanuliaka, ktorá začala v roku 1946 a skončila až v prvej polovici 80. rokov minulého storočia. Pre prípadných záujemcov o túto zložitú tému odporúčame do pozornosti štúdiu Jerguša Sivoša, uverejnenú v časopise Pamäť národa (č. 4/2009).

Ako uvádza spomínaný J. Sivoš, v máji 1979 schválila vláda ČSSR odvolanie generálmajora Ing. Jána Hanuliaka z funkcie I. námestníka ministerstva vnútra. K 1. 6. 1979 mu zverili funkciu osobného konzultanta ministra vnútra, od polovice októbra do decembra absolvoval stáž na ministerstve zahraničných vecí a od 1. 1. 1980 bol vyslaný ako predstaviteľ ministerstva vnútra do Moskvy, kde pôsobil dva roky. Do dôchodku odišiel k 31. 7. 1982.

Posledné roky svojho života prežil J. Hanuliak na severe Českej republiky, presnejšie v Chřibskej. Ako uvádza jeho syn Vladimír, aj tu si urobil „kúsok Terchovej“. Mal tam napríklad misu, z ktorej ako chlapec jedával, drevenú mútničku i terchovský mužský kroj. Na stenách jeho bytu viseli obrazy rodiska a často tiež počúval nebeskú muziku, s ktorou si aj schuti zaspieval. „Nepoznal som človeka, ktorý by tak miloval svoju rodnú obec.“ (V. Hanuliak)

V úvode sa už spomenuli Hanuliakove písomné spomienky na Jánošíkov kraj. Fragment z nich bol uverejnený v publikácii Keď sa povie Terchová... Vyznanie rodisku. Kniha vyšla v roku 1994 a vydalo ju Miestne kultúrne stredisko v Terchovej. Iné autorove reminiscencie boli pod názvom Rodný môj kraj publikované na pokračovanie práve v týchto novinách (2010 – 2011). Na uverejnenie ich pripravil syn Vladimír Hanuliak (redaktor Slovenského rozhlasu v Bratislave).

„Mal som možnosť vidieť a precestovať veľkú časť Európy, Ameriky i Ázie. Všade je veľa krásy, ale najkrajšia je pre mňa moja rodná obec. Vždy sa do nej s radosťou vraciam, hoci len na pár minút. Čím som vzdialenejší od rodnej Terchovej, tým sú moje pocity spolupatričnosti k nej silnejšie. Myslím si, že precítiť lásku k rodnej obci môže najviac ten, kto z nej musel odísť do sveta.“ (J. Hanuliak, 1994)

Na medializovanej výstave o činnosti ŠtB Prísne tajné, ktorá sa vlani konala v priestoroch Slovenského národného múzea v Bratislave, boli vďaka porozumeniu rodiny vystavené aj niektoré komponenty Hanuliakovho profesijného života (vyznamenania, generálska uniforma a iné). Spomínaná výstava zaujímavým spôsobom a celistvo dokumentovala i mapovala pôsobenie Štátnej bezpečnosti počas existencie totalitného komunistického režimu.

Dva týždne po pohrebe (august 2000) bol na základe jeho poslednej vôle popol Jána Hanuliaka rozsypaný okolo kríža na Oblaze.

Literatúra:
Sivoš, J.: Ján Hanuliak. In: Pamäť národa, roč. 5, 2009, č. 4, s. 73 – 79;
Keď sa povie Terchová... Vyznanie rodisku. Terchová 1994, s. 14 – 15;
Hanuliak, J.: Rodný môj kraj /I./. In: Terchová, roč. 21, 2010, č. 6, s. 14 – 15;
Hanuliak, V.: Ján Hanuliak a Terchová (Rukopisný text).

Peter Cabadaj

Odkazy

Ján Hanuliak: Rodný môj kraj