Boris Ivanov
verzia pre tlač
Základné údaje
* 28.04.1911, Moskva (Rusko)
+ 10.02.1972, Terchová
kňaz, trpiteľ za vieru
Texty o osobnosti
Život Borisa Ivanova
Prvá svetová vojna zatiahla rakúskouhorských
vojakov nielen na taliansky
front, ale aj do Ruska, kde bojovali
i niekoľkí terchovskí vojaci, ktorí sa dostali
do zajatia. Jedným z nich bol
Michal Balát – Ligas. Títo zajatci boli
väčšinou pridelení na poľnohospodárske
práce pri Moskve. Zo zajatia sa už spomínaný
vojak - vdovec nevracal sám;
domov si priviedol vdovu s jej 8-ročným
synom Borisom a dcérkou Eudoxiou.
Anabáza vracajúcich sa vojakov
z ruského frontu bola strastiplná. Cesta
z Moskvy cez Poľsko trvala vojakom
i tejto rodinke od jari do jesene 1919.
Vera Ivanovna bola pôvodne pravoslávneho
vierovyznania. Po príchode do
Terchovej však konvertovala na katolícku
vieru.
Jej syn Boris Ivanov absolvoval
gymnaziálne aj následné teologické štúdiá
v Nitre. Za kňaza ho vysvätili 7. 3.
1937 a primičnú svätú omšu slúžil
v Terchovej. Svoju pastoračnú činnosť
vykonával v Zubaku a Nesluši. Priatelil
sa s pátrom Jozefom Stašom, čo dokumentuje
ich vzájomná korešpondencia.
Blízke priateľstvo ho spájalo i so známym
básnikom, prekladateľom, redaktorom,
pracovníkom Matice slovenskej,
terchovským rodákom Kolomanom K.
Geraldinim.
Po nástupe komunistického režimu
nastali krajne zložité časy pre mnohých
kňazov, mníchov a mníšky. Perzekúciám
sa nevyhol ani páter Boris Ivanov.
V roku 1951 bol vo vykonštruovanom
procese odsúdený za údajné poburovanie
proti ľudovodemokratickému zriadeniu.
Súhrnný trest znel: 4 roky väzenia, 5 rokov
straty občianskych práv, 20 000 korún
pokuty a konfiškácia majetku. Trest
si odpykával v Leopoldove (v tom čase
tam bol žalárovaný aj biskup Ján Vojtaššák)
a neskôr v Ilave. Istý čas zdieľal
spoločnú celu s významným partizánskym
veliteľom Viliamom Žingorom,
ktorého napokon, ako je známe, nechala
komunistická justícia popraviť.
Na základe amnestie prezidenta Antonína
Zápotockého bola Borisovi Ivanovovi
odpustená časť trestu.
S podlomeným zdravím sa obetavo vrátil
k nedobrovoľne prerušenej pastoračnej
činnosti a pôsobil vo Visolajoch pri Považskej
Bystrici. Záverečné obdobie pohnutého
života strávil u svojej sestry Antónie
Vallovej v Terchovej. Zomrel vo
veku nedožitých 61 rokov a jeho telesné
pozostatky odpočívajú na terchovskom
cintoríne.
Pri spomienke na pátra Borisa Ivanova,
v poradí druhého terchovského kňaza (po
pátrovi Jozefovi Stašovi), nemožno obísť
ani Antóniu (Tonku) Vallovú. Veľmi
často sa vo svojom rozprávaní zmieňovala
o milovanom bratovi, ktorý jej raz na
otázku, ktorá modlitba je najkrajšia, ako
veľký ctiteľ Bohorodičky odpovedal: „Je
to modlitba Svätého ruženca.“ Antónia
Vallová od bratovej smrti (s láskou sa
starala o jeho hrob) systematicky zbierala
peniaze na misijné účely, ako aj na misijné
sväté omše.
Peter Cabadaj
Literatúra: Nedožité deväťdesiatiny druhého
terchovského kňaza Borisa Ivanova.
In: Terchová, 12, 2001, č. 2, s. 2.
Fotografie
Boris Ivanov vo farskej záhrade
Fotografia z roku 1961 zachytáva Borisa Ivanova vo farskej záhrade v obci Visolaje s deťmi svojej sestry Tonky. Vpravo je súčasný starosta Terchovej Viktor Vallo. (fotoarchív Štefana Vallu)
